Tie roky 80-te - 2/2 (05/2023)

V súvislosti s možným opätovným návratom Depeche Mode do Austrálie, oprášil portál ABC rozhovor s Martinom Gorem, ktorý rádiu Triple J poskytol v roku 1990.

Unavení a mrzutí

Štvrtý štúdiový album Depeche Mode, "Some Great Reward", vyšiel v roku 1984. Kapela však v tomto období prepadla pocitu únavy, v súvislosti s pracovnou záťažou, hektickým plánom turné, promo aktivitami a tvorbou dôležitých videoklipov.

"Podľa mňa sme vtedy, ako kapela, prežili naše najkrehkejšie obdobie," povie Martin. "Nahrávaním albumu sme zabili tri, či štyri mesiace a ku koncu bol z toho každý z nás unavený, až chorý. V kapele prevládali veľmi zlé nálady. Takisto sme vtedy boli pod tlakom ohľadne natáčania videoklipov."

V tom období došlo ku kľúčovému momentu, kedy bolo úplne zjavné, že v dôsledku vyčerpania sa vzájomné vzťahy v kapele naštrbili.

"Spomínam si na natáčanie klipu k singlu "Master And Servant". Viete, Andy je môj najlepší kamarát na svete, poznáme sa od 11-tich rokov. Ale to natáčanie skončilo príšerne, jednoducho sme sa pobili. Natáčanie malo celkovo zabrať 4-5 dní a následne sme mali ísť spolu na dovolenku. Nakoniec sa nám podarilo udobriť, takže to nebolo až také zlé. No dva-tri dni v štúdiu sme spolu neprehovorili."

"Andy tvrdil, že počas filmovania som až príliš veľa pil a bolo toho potrebné natočiť ešte veľa. Ono, bola tam strašná nuda, tak som pil, za čo sa na mňa Andy do mňa navážal. Nakoniec do mňa už toľko vŕtal, že som sa naňho oboril, čo asi nebol dobrý nápad, keďže je dvakrát väčší než ja."

"Celé to bolo spôsobené tlakom, ktorý vznikol pri nahrávaní, boli sme v štúdiu tri, štyri mesiace a v štúdiu je v podstate naozaj nuda. K tomu ste tam po celý čas obklopený tými istými piatimi, šiestimi ľuďmi a so zvyškom sveta kontakt nemáte. Pridajte tlak na dokončenie ďalších vecí ako videá, veci pre média, to človek jednoducho v istom momente vybudne."

Prvou skladbou na albume je "Something To Do" a patrí k Martinovým obľúbeným.

"Neviem, prečo sa mi páči," povie Martin. "Fakt neviem odpovedať na to, prečo sa mi naše skladby páčia. To akoby som sa snažil odpovedať na otázku, prečo tie skladby píšem. A presne na to sa ma ľudia často pýtajú. Ja jednoducho neviem, len si sadnem a píšem. Potom si vypočujem výslednú podobu a skonštatujem, "Áno, táto sa mi páči"."

"Kým skladby nie sú hotové, tak som si s nimi nie istý. Dokonca aj tesne pred ich vydaním. Ale týmto albumom ("Violator") som si bol istý už pred jeho vydaním. Dnes je vonku, je naozaj úspešný a pri spätnom pohľade naň ma napĺňa pocit sebavedomia, čo ma celkom teší. A v čase samotného nahrávania sa cítim neisto."

Konečne album, s ktorým sú spokojní

V obdobi albumu "Black Celebration" (1986) boli Depeche Mode na výslní. Ich popularita rástla, no viac nadšení boli zo znovuobjavenej hudobnej súdržnosti.

"Myslím, že je to prvý album, ktorý mal skutočnú kontinuitu," povie Martin. "Na albume "Some Great Reward" je niekoľko dobrých skladieb, ale pri "Black Celebration" mám od začiatku do konca dobrý pocit."

Naposledy zaradil Martin ku svojim obľúbeným skladbám pieseň "Halo" z albumu "Violator", ktorý bol v čase zverejnenia tohto rozhovoru už pár mesiacov na trhu.

"Je to moja najobľúbenejšia skladba z albumu," povie. "A jediný dôvod, ktorý Vám v tomto smere môžem povedať, je jej atmosféra. Pracovali sme na nej vcelku dlho a myslím, že sa to na konečnom výsledku prejavilo."

Nebezpečenstvo pochlebovania

Fanúšikovia Depeche Mode boli - stále sú - až zúrivo oddaní. Kapela má pre nich ohromný význam, čo Martina, do určitej miery, vždy znepokojovalo.

"V Amerike v súčasnosti čelíme trochu zvláštnej situácií. Vďaka nezávislým hudobným kruhom a univerzitným rádiám sa nám za tie roky podarilo získať zaujímavú pozíciu. Dnes však, keď už bezpečne získavame úspech v rebríčkoch Top 40, tak to fanúšikovia vcelku ľutujú. Dokonca nastávajú situácie, že sa fanúšikovia objavujú pred komerčnými rozhlasovými stanicami, keď tam poskytujeme rozhovory alebo nám posielajú listy. Jedno dievča nám takto rovno povedalo, 'Ako môžete ísť do tejto rozhlasovej stanice? To je dosť nevkusné. Toto si Vaši fanúšikovia nezaslúžia.'"

A zatiaľčo Depeche Mode vždy túžili po tom, aby si udržali dôveryhodnosť a vždy pracovali podľa vlastných predstáv, predsalen nemali záujem obetovať na úkor toho úspech na poli mainstreamu.

"Nemôžeme sa predsa vracať stále na tie isté miesta, robiť neustále to isté, vystupovať v rovnako veľkých halách," povie Martin. "Chcem povedať, že isté výzvy pred sebou mať musíte. Musíte zájsť aj komerčných staníc. Chcem povedať, že nerobíme nič pre to, aby sme v našej kariére napredovali, ale na druhej strane nám nevadí poskytnúť rozhovor aj komerčným rádiám. Nemám pocit, že by sme sa tak niečomu spreneverili."

Austrálskym fanúšikom môžu prísť až ironické Martinové slová, v ktorých veľkú časť úspechu kapely pripísal ich odhodlaniu koncertovať. Za tých 43 rokov, čo spolu fungujú, sa Depeche Mode prezentovali v Austrálií iba šiestimi vystúpeniami. Zvyšok sveta však vníma úplne iný príbeh.

"Myslím, že nám to skutočne pomohlo vybudovať si slusnú fanúšikovskú zákadňu. Ak koncertujete, tak fanúšikovia neubúdajú. Nie je to až také vrtkavé. Vždy tu sú, pripravení na ďalšiu nahrávku."

Singlové rebríčky 1980tych rokov boli doslova zaplavené synthpopovými kapelami, zvukovo nie tak vzdialených od Depeche Mode, ale ako rýchlo sa na scéne objavili, tak rovnako rýchlo zanikli. Martin usudzuje, že ak by sa tieto kapely zamerali na koncertovanie, tak by sa na scéne udržali istotne dlhšie.

"Mnohé z tých kapiel uverili klamu, že elektronická hudba nedokáže fungovať aj v "živom", koncertom formáte, pretože je chladná a statická. To však rozhodne nie je pravda. My sme toho dôkazom. Lepšie publikum, než je to naše, som ešte nevidel. Keď sa aj niekedy zájdem pozrieť na koncert inej kapely, tak som reakciou publika sklamaný, pretože sme tým našim publikom doslova rozmaznaní."

Obdviv, vzrušenie a ohromná podpora publika dodáva vystúpeniam kapely energiu, čo je v priamo rozpore s populárnym tvrdením, že hudba Depeche Mode je ponurná.

"Často nás obviňujú z toho, že sme príliš depresívni. Myslím, že práve tí ľudia, ktorí považujú našu hudbu za depresívnu, by sa mali prísť pozrieť na naše koncerty. Rozhodne na nich nevidíme ľudí s vážnymi tvárami. Vládne tam skutočne slávnostná atmosféra."

Návrat koncertného filmu

Tí z nás, ktorí ešte nemali to šťastie vidieť kapelu naživo, majú túto možnosť zažiť prostredníctvom koncertného filmu "101" (1989), ktorý zachytáva atmosféru okolo koncertu Depeche Mode v kalifornskom Rose Bowl, ktorého sa zúčastnili 75 000 ľudí.

"Samozrejme, že sme boli veľmi nervózni," zaspomínal si Martin na koncert. "Hlavný dôvodom bola zrejme skutočnosť, že sme koncert ako nahrávali, tak aj filmovali a vedeli sme, že máme iba jednu príležitosť. Bola to jednorázová akcia. Ak by sme iba hrali pred takým veľkým davom, tak by to bolo očividne desivé. Ale keď viete, že každý pohyb, ktorý urobíte, každý zvuk, ktorý vydáte, bude navždy zaznamenaný, tak je to naozaj desivé!"

Kapela si najala D.A. Pennebakera, režiséra, ktorý sa preslávil koncertnými filmami ako "Don't Look Back" (1968) s Bobom Dylanom, či "Ziggy Stardust and the Spiders from Mars" s Davidom Bowiem.

"Mali sme pocit, že je to priekopník vo svete rockových dokumentov. Samozrejme, mohli sme si vybrať niekoho zo súčasných tvorcov videoklipov a vyprodukovať tak bežne pôsobiaci koncertný film. Bolo by to bezpečné riešenie, no zároveň poriadne nudné. Cítili sme, že Pennebaker by k tomu dokázal pristúpiť úplne iným spôsobom.V skutočnosti sa však už dlhšiu dobu na hudobnej scéne neangažoval a jeho nápady boli trochu odlišné od nápadov, s ktorými sa stretávate u súčasnych režisérov."

Ako uspieť? Majte šťastie ...

Samozrejme, moderátor sa v roku 1990 Martina neopýtal, či očakáva, že bude s kapelou fungovať aj v roku 2023, hoci odpoveď by sa dala predpokladať. Na stole sa však objavila otázka, ako sa im vôbec podarilo úspešne fungovať celých desať rokov.

"Ťažko sa mi hľadá odpoveď na otázku, prečo sme doteraz zostali v kurze," povedal Martin. "Ak si dnes vypočujem skladby ako "The Meaning Of Love", tak mi to príde doslova ako zázrak, že z tej skladby bol hit a že sa nám náš úspech podarilo udržať a pokračovať tak ďalej. Takisto "See You" nepatrí k mojim naozaj obľúbeným skladbám. Spomenul som ju dnes práve preto, že mám pocit, že pre našu kariéru až taká dôležitá nebola. Ale napriek tomu si myslím, že je to celkom dobrý popový singel, možno pre tú melódiu. Ale niečo ako "The Meaning Of Love", skutočne som si nie istý, vďaka čomu sa tá vec uchytila."