Up To Heaven ...

Moje Delta Machine Tour zrejme dosiahlo vo Viedni (08/02/2014) svoj koniec. Rozlúčka však prebehla v parádnom štýle!

Tak som si po jedinečnom (zrejme jedinom koncerte turné bez akustických skladieb) vystúpením v Nice, parádnom odpale na bratislavských Pasienkoch, skúsenosťami obohatenom novembrovom koncerte v Londýne a absolútne fantastickom pokračovaní v Slovnaft Aréne, dotiahol tú svoju dúševnú "delta machine" káričku do svojho cieľa - do viedenskej Stadthalle, kde som po všetkých predošlých DM zážitkoch z predošlých turné očakával aj tentokrát to "pravé orechové" (samozrejme v subjektívnom slova zmysle). A stalo sa. Tak ako niekoľkokrát v minulosti, tak aj 8.februára to bolo jednoducho EPICKÉ!!!

Samozrejme, zážitok z každého koncertu ovplyvňuje v značnej miere aj pohodlie, ktoré ho sprevádza, no v prípade Viedne jej do karát hrá príliš veľa faktorov. Perfektne zvládnutá organizácia, pohoda v publiku a hlavne, akási podivná tolerancia, s ktorou sa tam ja osobne vždy stretávam. Akoby sa tá vznešenosť a etika, pestovaná v tomto meste celé stáročia, zrazu preniesla na každého, kto sa na tomto mieste ocitne. Samozrejme, nikdy nič nie je dokonalé, niekomu vadí už len to, keď vedľa neho tancuje iný fanúšik a sem tam ho nechtiac drgne... každý sme iný. Ale v globále sa jednoducho v Stadthalle chovajú ľudia vždy inak, ako kdekoľvek inde. Ale to je len môj postreh. Poďme k Depeche Mode, veď o nich hlavne ide.

Predskokani The Soft Moon, samozrejme, opäť zle ozvučení, ale vďaka výbornej akustike priestou lepšie ako v Bratislave. No napriek tomu, 10 skladieb v pozícii predskokana, to už je trochu príliš :) Nevadí, vydržali sme a krátko na to sa už veci rozbehli tým správnym smerom. Len čo sa pódiový osvetlovači vyštverali na svoje miesto a z reproduktorov sa ozvala "Bad Choice" Mika Duza z Martinovho dj-ského setu, tak sa začala v hale, ale hlavne pod pódiom, variť tá správa atmosféra a v mojom prípade začala prúdiť do žíl tá správne okysličená krv. Už sa to nedalo zastaviť, napätie sa dalo krájať a pár sekúnd po deviatej niekto stlačil ten správny gombík. Osvetlenie sa stlmilo, ozvali sa prvé zvuky Intra... veď to už poznáte :) Zabudnete na celý svet a uprene hladíte k pódiu, kde sa postupne začínajú vynárať známe postavičky a celý sprievod uzavrie principál večera, Dave Gahan.

Malou nevýhodou úvodnej skladby je fakt, že hoc je "Welcome To My World" krásna skladba, rozhodne nie je žiaden odpalovák. Takže mimo refrénovej časti je v publiku relatívny kľud. Ten končí až v rozbehovej časti "Angel", kde už koncert naberá správne tempo, Dave začína svojimi typickými pohybmi prehovárať na svoju stranu publikum, hoc je mu jasné, že s prvými údermi bicích vo "Walking In My Shoes" si ho vždy definitívne podmaní. A o tomto tie potvory depešácke sú, či sa nám to páči alebo nie. Či už by sme zvládli ešte viac piesní, ale sa uspokojíme s tým čo ponúknu. Oni totiž počas prvej polovice turné vždy vyzistia, čo zaberá, v ktorom momente a koľko je "tak akurát", aby to v pohode zvládli oni a aby bolo nadmieru spokojné aj publikum. Priznajme si, až na pár výnimiek, ktoré nám zlepšujú vekový priemer, máme už po 30-tke, mne už 40-tka oblizuje ramená, a mnohí sa už doslova tešíme na mávačku "Never Let Me Down Again", do ktorej vložíme posledné zvyšky síl, aby sme po nej v dokonalom štastí skonštatovali, "bolo to božské!" :) Ale nepredbiehajme ...

Musím priznať farbu, že tak ako som bol v Nice projekciou k "Precious" mierne pohoršený, tak dnes, po tom, čo mi bol objasnený jej význam, sa na túto skladbu neskutočne teším a viem si ju náramne vychutnať. Nebolo to ani tentokrát, naozaj ju podali s citom a musím na tomto mieste pripomenúť, že koncert bol typický aj svojim kryštáľovo čistým zvukom, aký vie poskytnúť akustika priestoru. Nádherne vypálili aj horľavé projekcie v "Should Be Higher" a absolútny šláger večera, "Policy Of Truth", uzavrela prvý Davidov vstup. Mimochodom, z "Policy ..." sa rokmi stáva stále silnejšia koncertná skladba, čo bolo cítiť aj pod pódiom, kde si ju fanúšikovia náramne užívali. Zborový spev, tancovanie, toto si David inak veľmi často počas koncertu všímal a veľmi sa mu to páčilo. To, že na catwalk vstúpil až počas "Should Be Higher", to ešte nič nedokazuje. Áno, v Bratislave tam vbehol už počas "Angel" :)

Martin svoj krátky výstup odštartoval veľmi predvídavo, očividne mu "Slow" dokonale sedí, no milo nás prekvapil s "Blue Dress". Gordeno ju síce začal štýlom, že by ju sotva niekto rozpoznal, ale Martinovo "Put it on" všetkých prebudilo k životu. Bol to krásny moment, no viem si predstaviť možnosť, že by ju podali v plne elektronickej verzii, čo by bolo ešte magickejšie.

K "Heaven" už nič nedodám, pretože dokonalosť nepotrebuje príliš veľa zbytočných slov. Všetko po tom už malo štandardný priebeh, takže "Behind The Wheel" postavilo takmer celú halu na nohy, "A Pain That I´m Used To" roztancovala kotol, pri "A Question Of Time" išli hlasivky naplno, "Enjoy The Silence" s tradičným viedenským scenárom, kedy sa testovali hlasivky a funkčnosť ľavých tribún, no a "Personal Jesus" so zbytočne dlhým úvodom uzatvorila so svojou pompéznosťou hlavný set.

Poviete si, že tak je to predsa všade. Áno je. Cirkusové predstavenia a väčšina hudobných podujatí takto fungujú. Ale, tie správne predstavenia vám vedia ponúknuť jeden dosť dôležitý bonus. Dokážu vás na krátky čas vziať do iného sveta. A toto je presne to, v čom sú Depeche Mode naozaj skvelí. Vedia vás na dve hodiny vytrhnúť z poondiatej všednosti tohto poondiateho sveta, kde už nič nie je sväté, a vziať vás niekam, nazvite si to miesto ako len chcete, kde zabudnete na všetko zlé, je vám skvele a najradšej by ste sa nevracali. Ale až takú veľkú moc nemajú, predsalen sú to takisto ľudia a stojí ich to nemálo síl.

Ale späť ku koncertu. Trochu som dúfal, že sa Martin len tak ľahko nevzdá svojej obľúbenej "But Not Tonight" a stalo sa. A rovnako ako pri "Blue Dress", aj tentoraz prekonal svoju ostýchavosť a namieril si to na catwalk, kde ju hrdinsky dospieval až do konca. Následne sa opakoval typický scenár, kedy publikum pokračovalo v chválospeve až do príchodu Davida, ktorý to s publikom dotiahol do víťazného konca. Ale, máme to radi, páči sa nám to, patrí to k vrcholom koncertu a oni to dobre vedia! :)

Záver koncertu už takisto nevybočoval zo zaužívaného scenára, takže po stále nádhernej "Halo" to už nabralo viacmenej raketové tempo. "Just Can´t Get Enough" s Davidom na catwalku, "I Feel You" s rozbesneným Eignerom a samozrejme "Never Let Me Down" s tým vlniacim sa oceánom rúk, ktorý stále vyzerá tak strašne dobre a nevieme sa ho nabažiť. A po tom všetkom už len mávanie na rozlúčku a letiaci "heaven" klobúk na pódium, ktorý si David nasadil na hlavu a rozlúčil sa so svojim publikom ako skutočný principál.

Zbytočne to na záver hodnotiť nebudem, pretože to bolo celé dokonalé. A nebudem to samozrejme porovnávať ani s perfektným bratislavským koncertom v Aréne, pretože to bolo doma a doma to človek prežíva s omnoho väčšou dávkou emócii. Moje niekoľkomesačné "mašinkové" obdobie sa zrejme skončilo (hoci, nikdy nehovor nikdy). Všetkým tým, ktorí majú pred sebou ešte nejaký ten koncert, prajem samé pekné zážitky a ak sa niekto chystá na záverečný koncert do Moskvy, tak prajem veľa šťastia, pretože tam tá hala zrejme symbolicky spadne, súdiac podľa toho, čo táto pätica dokáže s publikom urobiť.

No predsalen mi nedá a dovolím si zhrňuť toto turné citátom z viedenského preslovu jednej "postavičky" z bratislavského depešáckeho "podsvetia": "Páči sa mi tento dobre našlapaný biznis! Ľudia stále chodia, bavia sa, je to super!" :)

Takže... see you next time... dúfajme, že bude o pár rokov ďalšie turné.

PS: Tradičné pozdravy na záver. Pozdravujem partiu chalanov z Ružomberka, s ktorými sme sa stretli v našej časti sektora pod pódiom, ale takisto týmto spôsobom zdravím našu nitriansku posádku (Tomy a Juraj), chalanov z Trnavy, ako aj Adriana a Clean-a, ktorých je vždy radosť stretnúť.

foto: dsd