V štúdiu BBC6Music - 2/2 (02/2023)

Počas februárovej promo zástávky v Londýne sa Martin a Dave objavili aj v štúdiu rádia BBC6Music, kde ich skvelým spôsobom vyspovedal známy moderátor Steve Lamacq.

pozn.: preklad z odposluchu

Kedy sa teda objavil názov albumu? Volá sa tak preto, že pasuje k tým skladbám? Prípadne k obdobiu ich vzniku.
Dave: Ten názov sa objavil veľmi skoro.
Martin: Presne tak, s niekým som sa rozprával a on mi spomenul túto frázu. Nikdy predtým som ju nepočul, až v období asi rok dozadu. Známi mi ju vysvetlil a dodal, že to má dokonca aj svoju wiki stránku, takže som si ju prezrel. Mne sa to veľmi zapáčilo, je to veľmi silný názov a sumarizuje väčšinu skladieb, ktoré boli dovtedy napísané.

Čo vlastne ten názov znamená?
Dave: Pamätaj, že musíš zomrieš.

Ach áno. Pamätaj, že musíš zomrieť. Ten názov však vyvoláva pochmúrny pocit nahrávky.
Martin: Mne sa páčil opis na tej wiki stránke, ktorý sa vzťahoval k návratu rímskeho generála z víťaznej bitky. Tí vojaci sa vďaka víťazstvu cítili ako bohovia, mali pocit nesmrteľnosti. Opäť ďalšie skvelé víťazstvo. Mali preto niekoho za sebou, kto za nimi kráčal v sprievode, ktorý vítali davy ováciami, hádzali im kvety k nohám ... tá osoba im často pripomenula "Memento Mori", aby nezabúdali na svoju smrteľnosť, že neboli bohovia.

Takže budete mať k dispozícií manažéra turné, ktorý Vás každý večer bude nasledovať po ceste z javiska a bude Vám hovoriť, len potichšie, to isté?
Dave: No, a možno by to aj nebolo na škodu, v minulosti by sa nám to pravdepodobne naozaj hodilo. Vtedy sme mali taký malý pocit nesmrteľnosti, alebo aspoň nezničiteľnosti.

Zaujímavé, a hovorím to preto, že je to trochu pochmúrny príbeh. Evidentne sú tu momenty, myslím primerane pochmúrne, s lyrickým a hudobným koncom, no takisto je tu tá stála rovnováha, ktorú ste sa evidentne snažili nájsť aj na tomto albume.
Dave: Jednoznačne tam tá rovnováha je, ale v niektorých prípadoch budete musieť siahnúť trochu hlbšie. Ja osobne tam však tú rovnováhu, ktorá je v prípade Depeche Mode jedinečná, cítim, vždy som ju cítil. Napr. v prípade singla "Ghosts Again" ide o akúsi melancholickú radosť, doslova až o pocity eufórie. A všetko naraz. V prípade nás dvoch to vnímam ako miesto pravdy. To je jednoducho život, presne o tom je. Dokážete nájsť radosť v tých najjednoduchších veciach, čo je zároveň neuveriteľne skvelé.

Z albumu sála pocit uvedomovania si vlastnej smrteľnosti, čo so sebou prináša oslavu života. Viem, že niektoré skladby boli napísané ešte predtým, než Andy zomrel.
Martin: Všetky

Čiže všetky. Koľké z nich však v tomto smere rezonujú najviac?
Dave: Ja osobne, keď som sa vrátil do štúdia s Martinom, Jamesom a Martou, som možno nahral zopár vokálov. No a potom prišla správa o Andyho smrti, museli sme odletieť do Londýna na jeho pohreb, aj s rodinou a priateľmi. To bolo skutočne ťažké. Následne sme sa vrátili do štúdia a tam to bolo spočiatku veľmi zvláštne. Tú bolesť som prežíval v sebe, nehovoril som o tom, ani sme o tom hovoriť nemuseli. Keď sa spätne pozerám na niektoré naspievané veci, mám čisté svedomie. Boli to všetko správne rozhodnutia. Je v tých piesňach všetko, všetko, čo sa deje v našich životoch. Zistil som, že ak sa snažíte naozaj ponoriť do skladby, zachytiť konkrétny okamih, tak sa to prejaví na Vašom hlase. V takých chvíľach dokáže byť hlas úžasným nástrojom.

Rozoberme ešte tú rovnováhu, možno aj v konkrétnych piesňach. Napr. "Soul With Me", v ktorej sú nádherné momenty, ktoré mi pripomínajú padajúce lístie. A potom ďalšie, pripomínajúce chvíle, kedy sa zahladíte na oblohu a poviete si, aký nádherný deň. A následne moment, ktorý akoby naznačoval, "tak, pôjdem tam, kde lietajú anjeli". V podstate akoby zachytávala nádherný jesenný deň, no s pocitom, že zomrieš.
Dave: A tým je vlastne povedané všetko :) V mojom ponímaní je to pravdivá skladba. V živote sa musíte pokúsiť urobiť to najlepšie, bez ohľadu na to, čo práve robíte. Je jasné, že ako ľudia neustále zlyhávame, ale to je jednoducho súčasť procesu.

Zaujímavé, pretože na albume je skladba práve o tom, akí sú ľudia hrozní. A v nej je opäť tá spomínaná rovnováha. Ľudia sú v podstate hrozní, ale skladba sa volá "People Are Good".
Martin: ("People Are Good") Ľudia sú dobrí, tak si to nahováraj aj naďalej ...
Dave: Presne, máme k dispozícií úžasný svet, ale z ľudského pohľadu nie. Snažili sme sa urobiť všetko čo najlepšie?

Hmm, spomínal si, že si toho veľa nenapísal. Máte skúsenosť s dlhším "autorským blokom"? Pretože to je jedna z vecí, pod ktoré sa pandémia podpísala. Spomínajú to mnohí, obzvlášť umelci. Niektorí disponovali ohromným množstvom nápadov, ale mnohí spomínali, že mali "úplne prázdno".
Dave: S takým stavom osobne skúsenosť nemám, ale než prišiel telefonát ohľadne tohto albumu, tak som sa sám seba pýtal, či chcem vôbec ešte niekedy pracovať spôsobom, ako tomu bolo v minulosti. Necítil som ani žiadnu inšpiráciu. Jasné, brnkal som si na gitaru, ale odpovede neprichádzali. Obyčajne to totiž býva tak, že ma zrazu niečo nakopne a tým sa veci rozbehnú. Niečo ma napadne, vyskúšam to s gitarou a podobne. Nepáči sa mi predstava, že by som sa mal prinútiť napísať skladbu. Ani keby ma niekto oslovil, "héj, poďme napísať pieseň". To bola pre mňa vždy červená čiara.

Martin, čo ty? Bola si na tom podobne alebo si mal po celú dobu nápady?
Martin: Ja chodím do štúdia takmer každý deň. Teda, okrem víkendu. To by ma moja manželka už asi zabila. Máme dve malé deti, takže som v štúdiu len päť dní v týždni. Ale počas pandémie som zažil, že sa neobjavili žiadne stimuly, nápady, no a bez nápadov nič nevznikne. A práve to bolo na spolupráci s Richardom skvelé, nakoľko som necítil takmer žiadnu kreativitu a on ma chcel k niečomu povzbudiť, chcel mi poslať nejaký nápad, čo skvele zafungovalo.

Takže, piesne sú hotové. Spomenuli ste tím, v ktorom bol aj James Ford, s ktorým ste pracovali aj na predošlom albume. Ako vlastne prebieha práca v štúdiu, čo všetci vlastne robia a čo sa ostatným podarilo objaviť v skladbách, o čom ste možno vy sami nevedeli?
Dave: Práca šla veľmi dobre. Úprimne, s Jamesom a Martou sa pracovalo skvele, oni vlastne stoja za hudobnou časťou albumu. James je schopný hrať snáď na všetkom. A samozrejme, Martin stojí takisto za hudbou.

Ale keby ste Martinovi dali úplne voľnú ruku, asi by to neskončilo najlepšie ...
Dave: Ja to síce istým spôsobom "šialenec", ktorý si sadne k svojim eurorackom a dokáže sa v nich stratiť na celé hodiny, a kto vie, či sa vôbec vráti späť, ale James zasa pracuje rád veľmi rýchlo a Marta mu v tomto skvele sekunduje. Ona vytvárala skvelé hudobné atmosféry, nápady, ktoré sa rodili sa mohli tým pádom okamžite realizovať, ja som hneď schytil mikrofón a už to išlo. Myslím, že sme všetci čerpali zo svojich silných stránok.

Martin: Marta je neuveriteľne nadšená zo starých páskových automatov, z 1970-tych rokov. Mali sme k dispozicií dve takéto zariadenia, vďaka ktorým sme získavali skvelé slučky, textúry a atmosféry pre albumu. Dokonalým príkladom je skladba "My Cosmos Is Mine", v ktorej všetky spomenuté veci doslova poletujú. V celom priestore.

Je to veľmi silná pieseň, ale neznie, ako tie ostatné na albume. Silne mi však pripomína "War Of The World" Jeffa Waynea. Ale mám ešte ďalšie otázky. Viete počas nahrávacieho procesu vysledovať ten bod, kedy si uvedomíte, že je hotovo a že ste odviedli skvelú prácu?
Dave: Pri tomto albume bolo všetko akési bezprostredné a ešte aj teraz mi celý ten album príde veľmi svieži a nie príliš ťažkopádny. Nebolo to o tom, že by sme sa vedome snažili dopracovať veci do istého konkrétneho bodu, by sme sa len snažili veci dokončiť. My sme jednoducho pracovali a stále to všetko pôsobilo veľmi sviežo. Následne to Marta so sebou všetko zobrala do Londýna, sprocesovala a zmixovala. Všetko to šlo skutočne veľmi rýchlo a z albumu mám pocit, že sme na nej akoby čerpali z našich vlastných vonkajších vplyvov, ale dokonca aj z našej vlastnej histórie, keď sme použili veľa analógových zariadení, starých bicích automatov, preprocesovávali sme nahrávky sláčikov, gitár a piána. Práve bicie a ostatné záležitosti sú sprocesované spôsobom, že zvukovo je to konzistentné so solídnou domácou nahrávkou.

No, mám ešte dve otázky. Tá jedna bude trochu neslušná a nemusíte na ňu odpovedať, ak nechcete. Ako ste zvládali "ďalší životný krížik", myslím pokiaľ ide o vek?
Dave: Tak tu som pripravený odpoveď na čokoľvek, smelo!

Som tuším od Teba o rok a pol mladší, takže to mám pred sebou, už sa to blíži.
Dave: Tak úprimne, nakoniec to nie je až také zlé. Vlastne sa cítim tak isto, ako predtým. Najhoršie bolo, keď sa blížila 60-tka, potom to už bolo v štýle, "je to také, aké to je".

Martin: Tak ja som to pocítil. Fakt ma to zasiahlo. A odrazilo sa to aj na schopnosti písať skladby. 60-tku som oslavoval počas pandémie. Môj otčim zomrel ako 61-ročný, môj biologický otec ako 68-ročný, takže keď prišla 60-tka, prišli s ňou menšie obavy.

Ja som dosť prežíval 50-tku. Moje 50-te roky teda ubehli ako voda, teraz to síce tak neprežívam, len som chcel vedieť ...
Martin: O pár mesiacov zistíš ...

pozn: samotný záver rozhovoru, ktorý už vlastne nič neriešil, len pár slov o nachádzajúcom turné, bol pre mňa tak nezrozumiteľný, že som preklad vzdal ...