Vždy je tu nejaká nádej (1993) - 2/2

Návrat v čase do marca 1993, kedy Depeche Mode, krátko pred štartom legendárneho turné Devotional, poskytli sériu vydarených rozhovorov na podporu albumu "Songs Of Faith And Devotion"

Ako nová hudba, vrátane nových elektronických smerov ako techno a industrial, ovplyvnila nahrávanie nového albumu?
Alan: Aktuálna hudobná klíma naznačuje, že sme kľudne mohli chcieť vytvoriť nahrávku totálne opačnú tomu, čo sme nakoniec vyprodukovali, čiže mohlo to byť veľmi techno orientované. Takže, aj toto bol ďalší dôvod, prečo ísť úplne opačným smerom.

David: Veľa vecí ťažšieho kalibru, ako napr. Nine Inch Nails, či Ministry, to bola doslova výzva, zatiaľ čo na druhej strane je veľa vecí z techno scény, ktoré sa odvšadiaľ valia, je skutočná nuda.

Andy: To platí aj pre väčšinu tanečne orientovanej hudby. Naša hudba je skutočne viac orientovaná na spálne :)

Od vydania albumu "Violator" ubehli tri roky. Čím sa, podľa Vás, líši tento nový album, "Songs Of Faith And Devotion", od svojho predchodcu?
Martin: S pribúdajúcimi rokmi sme sa stali otvorenejší ku všetkým formám inštrumentácie a dnes sa už neobmedzujeme, pokiaľ ide o počítače, syntetizátory, či samplery. Myslím, že práve na tomto albume je to citelnejšie, než na ktoromkoľvek predtým. Ja osobne mám veľmi rád blues a gospelovú hudbu a práve na albume "Violator" bol bluesový vplyv výraznejší, než v minulosti, obzvlášť pri skladbách ako "Clean" a "Sweetest Perfection". A tentokrát tento bluesový vplyv vyplával na povrch v plnej sile, pretože mám tendenciu počúvať veľa takejto hudby.

David: Ľudia ako Daniel Miller nás doslova prinútili ísť ďalej, pokúsiť sa opätovne rozobrať rozpracované nápady a posunúť ich iným smerom.

Andy: Naše predošlé techniky sme priviedli k dokonalosti a potrebovali sme novú výzvu. Možno sme mali pocit, že množstvo našich predošlých nahrávok bolo nezáživných. Myslím, že v tejto nahrávke je omnoho viac emócií.

Alan: Jedno z rozhodutí, ktoré sme prijali bolo, že sa pokúsime, pri tomto albume, vybrať čo najväčším množstvom smerov. Chcel som čo najväčší dôraz klásť na živé hranie, takže hlavnú rolu mali, v tomto prípade, rytmika a gitary. Samozrejme, technológia tu mala stále svoje miesto, pretože tejto stránky Depeche Mode sme sa zbaviť nechceli.

David: Jedna z najväčšich zmien pri tomto albume bola skutočnosť, že do samého konca to bola skutočne tvrdá spolupráca, vrátane prác na štruktúrach, aranžmánoch a nápadov. Je to po prvýkrát, čo som mal pocit, že som si siahol priamo na vrchol Depeche Mode.

Prečo ten zvýšený dôraz na skutočnú inštrumentáciu?
Martin: Začínali sme ako elektronickí puristi a nejaký čas nám trvalo, kým sme si uvedomili, že sa vlastne obmedzujeme a sme takí ístí, ako väčšina rockových kapiel, ktoré vidia len jeden spôsoby tvorby hudby. Prirodzene sme teda začali používať viac nástrojov. Alan hrá celkom dobre na bicie. Ja som začal hrať na gitare ako 13-ročný a do 18-tich som sa syntetizátora ani nechytil. Spočiatku tento nástroj nezapadal do nášho konceptu, ale postupne sme ho do našej tvorby zakomponovali.

Novému albumu dominujú náboženské témy, ktoré však boli opakujúcim sa prvkom aj v predošlej tvorbe Depeche Mode.
Martin: Náboženstvo ma skutočne fascinuje, nakoľko sa mi páči predstava viery. Nikdy som však nenašiel nič, v čo by som veriť mohol. Neexistuje náboženstvo, ktorému by som sa mohol z celého srdca oddať. Najbližšie k náboženstvu som sa dostal cez vieru v lásku a sex, takže veľa mojich skladieb je preto práve o láske, sexe a náboženstve a väčšinou sú tieto témy v nich prepojené, pretože pre mňa reprezentujú jedno a to isté.

Čo tak myšlienka dominancie a podriadenosti? Tá sa vo vašej tvorbe takisto z času na čas objaví.
Martin: Dominancia a podriadenosť, to je niečo, čo sa deje neustále vo všetkých možných vzťahoch, od individuálnych, osobných, až po globálne veci vo svete. Vždy som sa, vo svojich piesňach, snažil pôsobiť realisticky a presne toto je nesprávne chápané, keďže ma pokladajú za depresívneho. S týmto stále bojujem, keď tvrdím, že ja nie som depresívny, som realista. Preto píšem v mólových tóninách, pretože život samotný je mólová tónina.

Myslíš?
Martin: Áno. Ale musíte sa na to pozerať ako realista. Život nie je permanentne o šťastí. Podľa mňa je množstvo hudobnej produkcie až falošne optimistické.

A čo potom ten tanečný rytmus na pozadí tej mólovej tóniny? Vo filme "101" je scéna, kedy fanúšikovia tancujú počas piesne "Nothing". Tá skladba je sama o sebe tvrdá. Myslíš, že v tej chvíli šiel odkaz tej skladby mimo nich?
Martin: Ako som povedal, je to realistická skladba, no vždy v piesňach ponúkam aj to "svetlo na konci tunela", či už v textoch alebo aj hudobnej štruktúre. Ak máte na život iba depresívny pohľad, potom je všetko až príliš zbytočné. Môžete to takisto rovno vzdať. A tomu ja neverím. Myslím, že vždy je tu nejaká nádej. Vždy musíte niečomu veriť.

David: To, že pieseň kladie otázky ohľadne tém, ktoré sa niektorým môžu javiť ako riskantné, neznamená, že ich nemôžete spájať aj s niečim iným. Sú chvíle, kedy fanúšikovia sedia a počúvajú texty, ale potom sú chvíle, kedy sa sústredia iba na rytmus.

Nikdy ste sa na obaloch nahrávok neobjavili, teda Vaše podobizne, až teraz. Prečo?
Andy: Vždy sme mali pocti, že obaly nahrávok starnú. Pozrite si obal albumu Duran Duran, z roku 1981. Podľa mňa dnes pôsobí príšerne. Nemá to nič spoločné s tým, ako pôsobia dnes. Vždy sme si chceli byť istí tým, že naše nahrávky nezostarnú. Takže aj obaly tých nahrávok sú dodnes aktuálne.

Martin: Tentokrát sme sa rozhodli toto pravidlo porušiť, no stále je to urobené vkusným spôsobom. Tie farby sú veľmi katolícky orientované, aby sme tak trochu presiahli ten pocit náboženstva, ktorý vyvoláva samotný názov albumu. A pritom sme tam stále dostatočne zahalení. Nie je to iba otázka toho, aby sme svetu vystavili svoje tváre.

Prečo potom točíte filmy? Veď takto sú Vaše tváre doslova v centre pozornosti.
Martin: Objavili sme sa na turné a myslím, že bolo dobré to zdokumentovať. Jednoducho sa to udialo v našich životoch a myslím, že všetci sme dnes sklamaní z toho, že sme nanatočili predošlé turné. Pôsobilo by to vizuálne ďaleko zaujímavejšie, pretože na pozadí javiska sme premietali filmové sekvencie, čo dodalo pódiu skutočnú hĺbku.

Od začiatku fungujete pod krídlami vydavateľstva Mute Records a Vaša zmluva stojí a padá len na podaní rúk (kapela dostáva 50% zo zisku a v prípade nahrávania nie je viazaná výhradne s Mute). K tomu nemáte žiadneho manažéra. Aké zvláštne obchodné rozhodnutie!
Martin: Znamená to, že všetko, čo robíme, máme plne pod našou kontrolou.

Alan: Keby sa Depeche Mode upísali CBS alebo EMI, pravdepodobne by nás nútili do nejakého manažmentu a "vydojili" by nás do sucha.

Martin: Spolupráca s Mute nám poskytuje absolútnu slobodu, nakoľko Daniel Miller je skôr náš priateľ, ktorý nám vie poradiť a povedať, "Môže to byť príhodné obdobie pre vydanie singla, či albumu," či niečo podobné, no pritom nie sme do ničoho tlačení. Necháva to na nás, nech si robíme, čo chceme.

Andy: Umožnili nám rozvíjať sa vlastným tempom.

Takže sa neponáhľali smerom k miliónovým predajom?
Andy: Zoberte si kapely ako Pearl Jam alebo Nirvana. Do jedného roka zožali masívny úspech a na druhej strane môžete sledovať, ako v súkromí doslova trpia.

Členovia Depeche Mode sú dnes 30-tnici, sú ženatí, majú deti ... ako ten míľnik 30-tky ovplyvnil tvorbu kapely?
Martin: Ja tomu neprikladám príliš veľký význam. Ani si nemyslím, že by som sa rokmi nejako zmenil. Skôr ma zmenila moja 20-mesačná dcéra, než 30-tka. Nový album má pozitívnejší náhľad na život a myslím, že práve vďaka mojej dcére.

Andy: Myslím, že sme stratili veľa z toho naivného nadšenia. Získate skúsenosti, ale stratíte nadšenie. Práve preto nebudeme nasledujúcich 10 rokov až tak veľa tvoriť, ani nebudeme tak intenzívne koncertovať, pretože z nás vyprchala tá bujarosť.

Alan: Prekročíte 30-tku a zrazu sa chcete venovať aj iným veciam, chcete si vyriešiť niektoré Vaše vzťahy, mať deti ...

Andy: Sami seba sme sa, pred týmto albumom, pýtali, "sme ešte stále dosť lační?" Takúto otázku si musí kapela klásť neustále, pretože ak prestanete byť hudobne lační, zastagnujete ako Genesis, Sting, či Phil Collins. Stále túžime po určitom rešpekte. Naše egá ešte stále nie sú dostatočne uspokojené.

David: Ľudia akoby zabudli na to, že táto kapela je tu už 13 rokov a majú už nejaký čas o nás nemennú predstavu. Je až neuveriteľné, aký veľký dôraz sa kladie na imidž, výzor, keď človek začne fungovať v kapele.

V jednej z nezabudnuteľných scén, vo filme "101", sa niektorí fanúšikovia dohadujú o tom, či by sa móda mala považovať za umenie. Ich diskusia poukazuje na zaujímajú otázku súvisiacu s konfliktom medzi potrebou byť verný sám sebe, a vytvárať nekompromisné umenie, a túžbou byť komerčne úspešný. Ak vás tento boj ovplyvnil?
Martin: Nikdy som sa nesnažil smerovať piesne, či hudbu iným smerom ako tým, ktorý by sa páčil mne. Možno konečný výsledok toho, čo prezentujeme svetu, je kompromis, pretože všetky situácie v kapele musia, do istej miery, vyústiť v kompromis. Ale o móde vôbec neuvažujeme.

Andy: Toto je dnes naša práca, takže musíme zarábať peniaze. Hudobný priemysel, to je čistý kapitalizmus. Ak predáte 5 miliónov nahrávok, zarobíte veľa peňazí; ak ich predáte len 100 000, tak nie.

Martin: V skutočnosti Andy nie je žiaden hudobník, takže veľa vecí týkajúcich sa kapely od nás odkláňa a my sa tak môžeme sústrediť na hudbu. Nedá sa povedať, že tým, že vytvoríme nejaký duchovne, či gospelovo znejúci album, tak sa snažíme fanúšikov potešiť. Nemyslím si, že práve takéto niečo chcú.

Tak teraz sa k slovu dostane verejnosť. V máji budú európski fanúšikovia kapely opäť obsadzovať svoje miesta v hľadisku. Tí v Spojených štátoch sú na rade v septembri. David len ťažko skrýva svoje očakávania. "Cestovať po Amerike, to je skutočne vzrušujúca záležitosť," dodá dychtivo. "A ak to urobíte správnym spôsobom, môžete všade putovať za slnkom."

zdroj: Creem, 04/1993