“Wilder” stránka Depeche Mode (10/1986) - 1/2

Magazín Keyboard sa snažil, počas "Black Celebration" turné, vyspovedať Martina, Andyho a Alana a pripraviť tak rozhovor pre svoje októbrové vydanie. Martin s Andym však rozhovor odmietli, no Alan bol ochotný poodhaliť technické zázemie koncertov Depeche Mode.

Dostalo sa nám do uší, že sa nepovažujete za "klávesovú kapelu". Ak je to tak, prečo považujete toto označenie za limitujúce?
Alan: Myslím, že problém je v tom, že za naše jediné obmedzenie považujeme samotný zvuk. Pracujeme v rámci praktických aspektov toho, čo robíme a väčšinou sa to týka kláves. Ale takisto používame zvuk gitary ako aj ďalšie iné zvuky. Často tieto zvuky samplujeme a používame ich prostredníctvom klávesov, než by sme ich mali hrať naživo. Je to tak pre nás jednoduchšie. Dám príklad. Martin obyčajne komponuje práve na gitare a my to potom, pri tvorbe demoskladieb, transferujeme do kláves. A na pódiu preferujeme práve takýto stav, k čomu ešte pridáme bicí automat, keďže na scéne nie je veľa kapiel, ktoré to ešte takto robia. Dokonca aj niektoré elektronické kapely, ktoré začínali v rovnakom období, ako my, už od tohto upustili. Myslím, že práve v tomto ohľade radi zostávame pri elektronike a klávesoch, jednoducho preto, že nás to odlišuje.

A nevznikajú práve v tomto smere obmedzenia, ktoré Vás vedú ku kompromisom, hlavne pokiaľ ide o vaše živé vystúpenia?
Trochu áno. V tomto smere sú tu ako výhody, tak aj nevýhody. Je jasné, že existuje množstvo výhod pri použití pások na pódiu, hlavne preto, že veci budú znieť skutočne dobre, ako aj to, že nič z toho nemusí ísť cez dodatočné zosilňovače. Všetky zvuky idú priamo cez P.A. systém. Človek má takto veci takmer pod absolútnou kontrolou. Je takto veľmi jednoduché získať skutočne úderný zvuk, čiže presne taký zvuk, aký chcete.Na druhej strane je však zložité meniť setlist, ak by ste chceli. Ono je to prakticky nemožné, pretože ak už sa raz rozhodneme pre definitívne poradie skladieb, ako budeme postupne meniť disky na Emulatoroch, tak sa časovanie stáve viac než kľúčové. Nemôžeme sa počas večera len tak rozhodnúť zmeniť niečo, čo je na páske. Teda, samozrejme, že by sme, v konečnom dôsledku, mohli, ale bolo by to naozaj zložité. Takže, keď vezmeme do úvahy dĺžku jednotlivých sekcií, či samotných skladieb, tak hľadanie priestoru pre zmenu poradia skladieb je dosť komplikované. Čiže, napr. v tomto smere by som preferoval prácu so živým bubeníkom. A takisto, keď pripravujeme pásky na koncerty, tak sa snažíme štruktúry jednotlivých skladieb meniť, aby boli odlišné od nahratých a vydaných verzií. Takto zmenené skladby totiž naživo fungujú omnoho lepšie.

Ako konkrétne teda pásky pripravujete?
Z našich multi-stopových pások pripravujeme 8-stopové, pričom využijeme všetko z toho, čo sme nahrali, resp. to, čo na pódiu potrebujeme. Následne to editujeme do rôznych štruktúr. Ak sa do toho hodia nejaké zvuky bicích Synclaviera, tak aj tie dáme na 8-stopovú pásku. Ak chceme hrať niektoré klávesové party naživo, tak ich samplujeme do Emulatorov a máme tak k dispozícií všetko, čo potrebujeme. Čiže, i keď Synclavier naozaj nemôžeme so sebou vziať na turné, neexistujú žiadne obmedzenia, pokiaľ ide o použitie zvukov.

To samplovanie a vzorkovanie robí kapela vo vlastnom štúdiu?
Nie, vlastné štúdio nemáme, hoci aktuálne si budujem domáce 16-stopové štúdio.

Na pódiu máte troch hráčov na klávesy, ktorí sú rozmiestnení v širokých rozostupoch po celom pódiu. Dokážete pri živom hraní udržiavať vzájomný vizuálny kontakt?
Ten pre nás nie je veľmi dôležitý. Sústredíme sa na to, čo sme pripravili na pásky. Nie je tam veľa podnetov, ktoré si potrebujeme odovzdávať. Niekedy je však celkom dôležité počúvať, čo robia ostatní.

Má každý z Vás svoj vlastný monitor mix?
Máme celkový rough mix na monitorovom pulte, na boku pódia, teda okrem toho, že z pravej strany nemám vyvedený Fletchov syntesizér, pretože to fakt nie je nutné. Mám na svojom stojane dva "wedges", z ktorých ide môj vlastný individuálny mix. Ja vlastne potrebujem počuť iba trochu viac bassov, bicie a sekvencie, spolu s mojimi klávesami a vokálmi. Nikoho iného vokály v tom nepočujem. Takto to majú aj ostatní. Každý počuje vlastné vokály, klávesy a mix z pásky, čiže len to, čo naozaj potrebujeme počuť. Jediným problémom sú Davidove vokály, ktoré vedia byť niekedy skutočne hlučné. On to má na pódiu rád neuveriteľne nahlas a niekedy to je až príšerne hlučné. Do predošlého turné sme neuvyužívali žiadnu kompresiu, čo so sebou prinášalo kopec problémov, pretože keď zakričal, tak to obyčajne prehlušilo všetko ostatné. Ak ste sa pokúšali o spev on do toho zvreskol, tak to bol fakt problém. Aj na tomto turné už riešime kopec problémov cez kompresory, ale aj tým, že stojíme mimo bočných výplní. Takže z nich David ťaží viac, než ostatní z kapely.

Scéna Vášho aktuálneho turné je veľmi podobná tej, ktorú ste použili na posledných amerických koncertoch.
Áno, je podobná, hoci v mnohých smeroch vyzerá inak. Samozrejme, naše rozmiestnenie na pódiu je vlastne rovnaké, klávesy naľavo, napravo a v strede, Dave úplne vpredu. On má inak vpredu dostatok priestoru a takisto možnosť sa po rampe dostať na stupačku v zadnej časti javiska. Dizajn pódia nám dal vcelku zabrať, ale pôsobí to celé dynamicky a postupom setu sa pódium mení. Opäť sme spolupracovali s Jane Spiers, ktorá nám robila návrh posledných dvoch turné.

Ako veľmi vyhovuje súčasná pódiová zostava Vašim potrebám?
Tak napr. stupačky, na ktorých máme rozmiestnené klávesy, sú duté, takže tam môžete skryť všetky káble, zástrčky a podobne. Publikum nič z toho nevidí. Dokonca sa tam dokáže zmestiť dospelý človek. Faktom je, že na pódiu sa nachádza počas setu niekoľko ľudí, ktorí sú dobre ukrytí. Môžu tak svoju prácu robiť jednoduchšie, nemusia sa zdržiavať na boku javiska a ak sa niečo pokazí, tak nemusia bežať na určené miesto. Takto sú priamo na pódiu. Aj samotná podlaha je navrhnutá tak, aby na nej mohol Dave tancovať bez absolútnych obáv, že by sa mohol prepadnúť, nakoľko na predošlých turné sme v tomto smere mali niekoľko problémov. Dave musí mať pocit pevnej pôdy pod nohami, keďže na pódiu veľa tancuje a behá. Aktuálne používame špeciálnu rohož, ktorá veľmi dobre drží. So všetkými týmito vecami je to ako celok veľmi praktická zostava. Veľa z toho tvorí nafukovací plast natlakovaný héliom. Najskôr sme si mysleli, že ide o vtip, nerozumeli sme tomu, ako to vôbec môže fungovať. Ale vážne to funguje, drží a omnoho ľahšie sa celá tá zostava prepravuje z miesta na miesto.

A ak by to nefungovalo, vždy sa môžete inšpirovať nápadom zo Spinal Tap a vytvoriť na pódiu menší Stonehedge.
Presne. Keď ste na pódiu, tak Vám veľa vecí pripadá ako zo Spinal Tap. Máme veľkú oponu, resp. záves, ktorý v určitom momente spadne. Pôsobí to veľmi dramaticky, ale keď sa to pokazí a nespadne celý záves naraz, tak to môže pôsobiť veľmi zábavne. Polovica pódia je zahalená, druhá odhalená ... totálne v štýle Spinal Tap. Už sa nám to zopárkrát stalo.

A čo umelecká stránka pódia? Podieľa sa kapela významným spôsobom na návrhu dizajnu?
No, nechávame na iných, aby prišli s prvotným nápadom, až potom sa do diskusie zapojíme my s pripomienkami, po ktorych sa niektoré veci zmenia, či doplnia ... nakoniec sa uskutoční stretnutie, na ktorom padne definitívne rozhodnutie, s ktorým sú všetci spokojní.

Jedným z nezvyčajných prvkov Depeche Mode je používanie zvláštnych kovových zariadení, cez ktoré dopĺňate alebo prifarbujete nahratú rytmickú stopu.
Používame ich všetci. Nechali sme zostrojiť zopár vecí, abstraktne pôsobiacich, ktoré visia za nami, na stupačkách. Ich zvuk zaznamenávame kontaktnými mikrofónmi a so záznamom pracujeme ako so samplami. Inými slovami, údermi do týchto zariadení vieme produkovať rôzne samplované zvuky. Množstvo ľudí zostane pri pohľade na nás, ako do toho trieskame, v údive, pretože nedokážu pochopiť, ako môžu všetky tie zvuky vychádzať z jedného kusu kovu. V skutočnosti však zvuky údermi nevytvárame, ale ich spúšťame. Túto oblasť by sme v budúcnosti chceli preskúmať viac, myslím na turné, pretože je to vcelku vzrušujúci spôsob produkcie zvukov pri určitej fyzickej námahe. Pôsobí to skvele aj po vizuálnej stránke. Takto nás môžete vidieť, ako na pódiu vlastne pracujeme, než len postávame.

Keď sledujeme na pódiu Teba, tak sa celkovo javí, akoby Fletch veľa bassových partov neobsluhoval.
Nuž, ani nie. Bassy hrá v jednej alebo dvoch skladbách. Ono sa dosť ťažko vysvetľuje, čo každý z nás robí, v rôznych momentoch si navzájom meníme jednotlivé role. Niektoré bassové party idú dokonca z pásky, iné zasa hrám len ja. Zopár ďalších hrá Andy. V našom prípade máme tendenciu, ako traja hráči na klávesy, mať pod palcom hlavne melodické party, nejaké sekvencie a rytmy, a zopár bassových partov ide z pásky. Vokály idú samozrejme všetky naživo.

... na pokračovanie