Z denníka The Bravery - 3. časť

Tretí týždeň s Depeche Mode po Európe. Tentoraz nám spevák Sam Endicott porozpráva o historickom zápase v stolnom futbale, o príprave nového albumu a samozrejme nebude chýbať ani reportáž z ďalších zaujímavých pamätihodností. Chalani z The Bravery majú radi skutočné umenie a vyznajú sa v ňom.

Náš tretí európsky víkend sme začali vo Švajčiarsku, v Ženeve, 31.januára 2006. Tento dátum vôjde do histórie ako deň, kedy The Bravery porazili v stolnom futbale Depeche Mode. Či už viete alebo nie, Depeche Mode sú fanatickými hráčmi tejto hry a v občerstvovacej miestnosti na každom koncerte je stolový futbal vždy pripravený. Sám seba považujem za Dona Kinga tohto futbalu, je nesúťažím, len vyzývam na zápasy, takže, na začiatku turné som narozprával Depeche Mode, akí sme perfektní hráči stolného futbalu. Vysmiali ma a následne nás k hanbe natrieskali v niekoľkých ponižujúcich príležitostných zápasoch. No táto éra definitívne v Ženeve skončila, keď v dramatickom zápase vyhrali The Bravery nad Depeche Mode 10:5. S veľkým napätím sa preto očakáva odveta, ktorá nás čaká. Budeme vás informovať.

Ďalšou zastávkou bolo francúzske mesto Marseille. Toto mesto má v mojom srdci zvláštne miesto, keďže odtiaľto pochádza môj dedo, ktorý tu žil so štyrmi deťmi (nakoniec ich mal 11!) ešte predtým, ako bol donútený sa presťahovať, utekal pred nacistami. Traduje sa, že stihol poslednú loď predtým, ako Spojené štáty vstúpili do vojny. Pozreli sme si tu množstvo pamätihodností, hlavne v okolí chrámu Notre Dame de la Garde a nádhernej oblasti prístavu.

Škoda, že z ďalších miest, Toulouse a Lyon, som veľa nevidel, nakoľko som celý čas trčal v autobuse a pracoval na našom druhom albume. Druhé albumy skupín vždy trpia uponáhľanosťou; skupina je na nekonečnom turné na podporu debutu a druhý album chce vždy vydať čo najskôr ako je len možné a tak veľa času na komponovanie a nahrávanie nie je. Tomuto sa vážne chceme vyhnúť, takže sme si v zadnej časti autobusu zriadili dočasné štúdio, kde môžeme počas nášho 11-týždňového turné po Európe pracovať. Nakoľko je štúdio postavené v obývacej časti autobusu (ako stojan na mikrofón slúži stará topánka a reproduktory sú zavesené na vešiaku), je jasné, že to má svoj úžitok. Samozrejme, že väčšiu časť turné som izolovaný od okolia práve v týchto priestoroch a jediné, čoho ľutujem, že som práve preto prešvihol niekoľko perfektných príležitostí pozrieť si významné pamiatky.

Týždeň sme zakončili troma skvelými dňami v španielskom Madride. Ubytovali sme sa v svetoznámom hoteli Puerta America, pravdepodobne najzaujímavejší hotel, aký sme doteraz "skúsili". Má dvanásť poschodí a každé z nich je navrhnuté iným slávnym architektom. Každý z nás bol ubytovaný na inom poschodí a vždy večer sme si menili izby. To miesto je ultra-moderné; jedno poschodie je celé z nehrdzavejúcej ocele, ďalšie je navlas podobné vesmírnej lodi z filmu 2001: Vesmírna Odysea a iné je zasa kompletne celé v čiernom a popísané kadejakými textami, čo veľmi pripomína pamätník Vietnamskej vojny vo Washingtone. Jediná nevýhoda je, že v hoteli jednoznačne prevláda umenie nad súkromím; mnohé z izieb nemajú vôbec oddelené sociálne zariadenia od obývacej časti, čo je samozrejme super, ak ste ubytovaní sám, ale nie ak s niekym zdieľate izbu, tak ako v našom prípade. Ale nakoniec to stálo za to, pretože ten hotel je naozaj skvelý.

Ďalšou skvelou vecou v Madride bolo Múzeum Del Prade, jedno z najúžasnejších múzeí umenia na svete a konkurent francúzskeho Louvru. Škoda, že sme na prehliadku mali len niekoľko hodín, no sústredili sme sa hlavne na diela Goyu a Boscha, ktoré boli absolútne skvostné. Goya bol búrlivák, ktorý veľmi často maľoval svoje nočné mory a nakoniec sa zbláznil. Mnohé z jeho prác sú grotesné a až extrémne znepokojivé, asi najcharakteristickejším je obraz znázorňujúci boha Saturna, ktorý pomaly požiera jeho vlastného syna. Bol som otrasený, aký mal Goya zmysel pre absolútny teror, šialenstvo a zúfalstvo. Neuveriteľne silný zážitok. Veľa času sme strávili aj pri Boscovej slávnej Záhrade pozemskej radosti, či pri Danteho maľbe stvárňujúcej svet ako kráľovstvo hriešnikov, čím jasne znázornil rozdiel medzi nebom a peklom. Spomínam si, že znázornené príšery sú omnoho nápaditejšie a odpudzujúcejšie ako ktorékoľvek, čo som videl v moderných horroroch alebo fantazijných filmoch. Zanechá to vo vás pocit, že ľudská predstavivosť je v podstate nemenná, vždy budeme totálne bizarní! Čo ma na druhej strane neuveriteľne upokojuje.

Na ďalší týždeň vyrážame do Portugalska, potom späť do Španielska a následne do Nemecka a na viedenské šnicle. Užívajte si slodobného sveta!