Živá hudba, nie pantomíma (1993) - I.

Počas zastávky v španielskej Barcelone, v rámci legendárneho Devotional turné, sa reportér magazínu Musician stretol postupne so všetkými členmi kapely, a zároveň mal v pláne pripraviť americké publikum na niečo úplne nové.

Barcelona, 2:45 ráno. Noc je ešte stále mladá. Pár hodín predtým vystupovali Depeche Mode v Paláci športu, Sain Jordi, v úplne novej aréne postavenej pre účely Olympijských hier 1992. Dave Gahan spieval a intonoval texty Martina Gorea o strachu, túžbe a posadnutosti a nad ním sa vznášali kajúce obrazy na veľkých obrazovkách. "Smrť", zahlásil do arény plnej čierno odetej španielskej mládeže, "je všade!".

A kde je Martin Gore teraz? Mohol by byť v nejakej pustovníckej cele, kde by premýšľal o osude ľudstva a dumať nad smrteľnosťou? Alebo by mohol byť v nejakom privátnom priestore a sám seba niekomu ponúkať ako "tvoju obľúbenú vášeň / tvoju obľúbenú hru / tvoje obľúbené zrkadlo / tvoj obľúbený otrok"?

V skutočnosti je to však inak. Martin sa nachádza v barcelonskom klube Studio 54, do oči bijúcej kópií legendárneho newyorkského disco klubu, užíva si priestory VIP balkóna za hrmotu techno hudby a laserov, ktoré človeka privádzajú do tranzu. A práve v tomto momente, Martin Gore, celosvetový idol zádumčivej mládeže, vysmiaty tancuje spolu s ich zboristkou. Rýchlu, či odľahčenú skladbu nenahrali Depeche Mode už celé roky, ale nikto predsa nepracuje na plný úväzok.

Depeche Mode sa počas svojej 12-ročnej kariéry zmenili na nepoznanie. Začalo to podľa štandardného scenára anglického rocku: chalani zo školy to skúšali s hudbou a založili kapelu. Martin Gore a Andy Fletcher hrali na gitarách, Vince Clarke hral na syntezátore a čoskoro sa k nim, ako spevák, pridal Dave Gahan. Podľa učebných osnov umeleckej školy to bolo jasné: jednorázová popová záležitosť. Ešte aj ten názov, "ukradnutý" z francúzskeho módneho časopisu, ktorý v preklade znamenal "rýchla móda".

V opojných časoch post-punku pôsobili nové technológie syntezátorov a bicích automatov ako dokonalé hračky pre hudobných amatérov. A veľmi rýchlo na ne presedlali aj traja hudobníci z Depeche Mode. Clarke, vtedajší hlavný skladateľ kapely, napísal chytľavé piesne ako "Dreaming Of Me" a "Just Can´t Get Enough" a práve s druhou menovanou dosiahli skutočný úspech v britských rebríčkoch. Ku koncu roka 1981 sa prezentovali debutovým albumom "Speak And Spell".

Krátko po jeho vydaní však Vince Clarke kapelu opustil. K Depeche Mode sa však pridal ďalší klávesák, Alan Wilder, a Martin Gore prevzal skladateľské žezlo. Zatiaľ čo Clarke pokračoval v úspechoch na popovom poli s kapelami Yazoo a Erasure, Martinove skladby boli čoraz žalostnejšie, objavovali temnejšie emocionálne stránky: dominanciu a podradenosť ("Master And Servant"), zúfalstvo ("Fly On The Windscreen"), bludárstvo ("Personal Jesus") a obsedantnú túžbu ("Rush").

A z kapely, u ktorej sa očakávalo, že bude na jedno použitie, sa postupne stala inštitúcia: vypredávala arény, predávala milióny albumov a dokonca vyvolala pouličné výtržnosti, keď sa tisíce fanúšikov snažili dostať na obyčajnú autogramiádu v Los Angeles.

"Naša kariéra je niečo ako sen," povie Andy Fletcher. "Vyvíjala s postupne, bez väčšieho množstva pádov, takže skutočné krízy sa nám vyhýbali. Môžete tvrdiť, že náš prvý album bol trochu naivný, ten druhý sa príliš nevydaril, možno sme natočili zopár trápnych videí a nafotili zopár trápnych fotografií, ale verte mi, nič z toho by som nemenil."

Album "Songs Of Faith And Devotion", a turné, s ktorým Depeche Mode zavítajú do Spojených štátov na jeseň, znamenajú pre kapelu skutočnú zmenu. Od albumu "Speak And Spell" po "Violator" smerovala kapela do vnútorného sveta, mimo tanečných parketov, do privátneho priestoru balád určených pre sluchátka. Títo štyria hudobníci pretavili svoj zvuk do niečoho desivého a vytrvalého, plného tichých a zlovestných tónov, tikajúcich na pozadí organických syntezátorov. Hudba sa stala hermetickou a mimo Gahanovho hlasu obsahovala len zopár prirodzených zvukov.

Súčasné skladby majú iný štýl, obsahujú viac živých zvukov. "One Cares" bola nahratá so živou sláčikovou sekciou a bola kompletne dokončená za tri hodiny, nie za tri dni plných majstrovania a sekvencovania. "Mali sme pocit, že naša hudba niečo postráda, zneli sme stále príliš mechanicky," poznamenal Fletch. "Chceli sme to trochu uvoľniť. Náš producent, Flood, nás v tom neustále podporoval, snažil sa, aby sme boli menej úzkoprsí, neustále nás podpichoval, až kým sme nepovedali, "Áno, tak to skúsme"."

Na aktuálnom turné sa posun kapely prejavuje aj priestorovo. Prvú polovicu koncertu má Gahan k dispozícií celú prízemnú časť pódia, zatiaľ čo ostatní naň hladia spoza kláves na poschodí. "Sú odo mňa separovaní viac, než kedykoľvek predtým," povie Gahan. Na pódiu pôsobí húževnato, vzdoruje seriózností piesní, vlní sa v bokoch, prehadzuje svoje dlhé vlasy a pôsobí ako Bono. "Milujem pozíciu šoumena, to je úplne jasné. Niekedy túžim vyletieť vysoko ako šarkan."

Postupne sa k nemu, v druhej časti koncertu, pridávajú aj ostatní členovia kapely: Martin Gore s gitarou, Andy Fletcher za ďalšími klávesami a Alan Wilder sa usadil za bicie, ktorými udáva tempo skladby "I Feel You". Akoby Depeche Mode zostúpili z éteru na zem.

Na nejaký čas sa však Depeche Mode "zavreli". Hoci vonku ležérne hrialo barcelonské slnko, kapela je zalezená vo svojom hoteli, venuje sa biznisu, poskytuje rozhovory rádiám a nahráva zdravice. Na druhej strane ulice postáva hlúčik mladých ľudí, samozrejme v čiernom, pozorne sleduje dvere hotela a trpezlivo čakajú, či sa v nich neobjaví niekto z kapely. Vtipným spôsobom tak odrádzajú kohokoľvek z Depeche Mode od úplne náhodného odchodu.

Presviedčať Martina, aby šiel na malú prechádzku, v sprievode svojho bodyguarda, však nie je ani veľmi potrebné. Cestou do pochmúrnej gotickej katedrály sa objavil len jeden náruživý mladík, ktorý sa odvážil priblížiť a požiadať ničím nerušeného Martina, aby mu podpísal CD s venovaním pre Josého. Katedrála, to je presne to správne miesto pre skladateľa, ktorého tak zaujíma viera, pravda, transcendencia a vykúpenie. "Myslím, že som týmito témami až posadnutý," povie s náznakom úsmevu. "A možno o tom premýšľam až príliš. Nikdy som sa však nehlásil k žiadnej cirkvy, ani som žiadnu vieru nenasledoval. Myslím, že to más asi vrodené."

"V žiadnom prípade však nepreferujem kresťanstvo. V mnohých ohľadom som akýsi neorganizovaný veriaci. Len mi tie náboženské symboly prídu praktické a sú tu na to, aby som ich použil úplne iným spôsobom. Naše skladby nie sú o obyčajnom náboženstve. Sú viac o láske, sexe a náboženstve, ktoré sú spolu previazané. Pre mňa osobne sú láska a sex niečo ako náboženstvo."

Nie je to rúhanie? "Verím, že musí existovať nejaká forma vyššej bytosti," pokračuje Martin. "Ak by to tak nebolo, tak by som považoval zmysel života za márny. Ja len neznášam ten spôsob, akým človek prekrúca náboženstvo, prekrúca tú vyššiu bytosť. Náboženstvo ma fascinuje a vždy sa mi páčila myšlienka viery. Keď píšem pieseň, vychádza prirodzene zo mňa. Keďže však nedokážem úplne pochopiť tú vyššiu bytosť, v ktorú absolútne verím, tak musím tú vieru nájsť niekde inde."

Skladateľská zručnosť je jedným zo základných kameňov. Andy Fletcher je presvedčený, že Martin pozná "každú pieseň, ktorú ľudstvo kedy počulo." "Hudba je jediná vec, ktorá ma kedy zaujímala," povie Martin. "Veľa ľudí sa dnes utieka k filmu, ja sa však do kina dostane raz, či dvakrát do roka. Jednoducho, nemám v sebe väčšie nadšenie pre čokoľvek iné, než pre hudbu."

Aj keď sa zdá, že Martin drží krok so všetkým, predsalen sa hudobný svet Depeche Mode drží bokom od rýchlosti a agresivity súčasného popu. "Dokonca aj keď som bol malý," povie, "tak z každého albumu, ktorý sa mi dostal do rúk, som mal najradšej tie pomalšie skladby. Zistil som, že dnes je pre mňa zložité písať rýchle skladby. Jednoducho rýchle skladby nedokážu vytvoriť tú správnu atmosféru pre slová, ktoré napíšem. Piesne sú realistické a láska nie je vždy príjemná jazda, ako sa vo všeobecnosti prezentuje. Takisto som zistil, že písanie šťastných zaľúbených piesní ma nesmierne nudí. Ale moje súčasné skladby majú napriek všetkému optimistický záver, hoci začínajú väčšinou pochmúrne. A zisťujem, že realizmus je v podstate veľmi optimistický. Myslím, že mnoho ľudí túto skutočnosť prehliada a myslím, že práve preto nás neprávom označujú za pochmúrnu kapelu."

... na pokračovanie