Zvuky predmestia - NME, 20/03/1982

Depeche Mode majú za sebou úspešný štart v britských rebríčkoch, debutový album, úspešné európske turné, nečakaný odchod Vincenta Clarka, následný singel "See You", príchod Alana Wildera a čaká ich nahrávanie albumu "A Broken Frame". So svojimi zážitkami sa podelili s novinármi z NME.

Odhliadnuc od jeho oblečenia, ktoré je až prehnane elegantné, je Martin Gore blonďatý chlapček, s ostýchavým prejavom a sladkým úsmevom, vďaka ktorému pôsobí dojmom chlapca v Bublinke, slávnej to reklamy na mydlo Pears z dielne Millais.

Jeho kolega, Andrew Fletcher pôsobí však na popové štandardy Depeche Mode mierne drsným dojmom: dlháň s pieskovými vlasmi, rovný ako lata a hoci je výrečný, má skôr konzervatívne sklony. No je to tmavovlasý Dave Gahan, spevák s jemnou tváričkou a žiarivým úsmevom, kto nám otvára dvere ich rodičovského domu na predmestí Basildonu.

Zrejme viselo čosi vo vzduchu, čo nás povzbudilo v nasmerovaní debaty k electro-popu, výraznej mládežníckej kultúre a ľahkovážnemu životu.

Taxík si to smerom zo stanice valí po rovnej ceste okolo zástavby nízkych moderných panelákov, so starostlivo uprataným okolím a voňajúcou jarnou zeleňou. Fasády skrývajú upokojujúci poriadok, jednoduchý blahobyt, nespochybniteľnú pokoru a moderné domácnosti. Depeche Mode - jemne sčervenalí z kombinácie dopoludňajšieho slnka, centrálneho kúrenia a ohňa z krbu - posedávajú v malej útulnej obývačke, ktorá je navlas podobná obývačkám domov, v ktorých žijú so svojimi rodičmi.

Usmievavá, uhladená slečna posedáva na kraji gauča a potichúčky si listuje v časopise. Dave Gahan pripravuje kávu, hoci on sám popíja horúcu čokoládu. Cez tenké steny počuť, raz slabšie, raz hlasnejšie, mladšieho Davidovho brata, dá sa povedať, že jeho verná kópia, len trochu zavalitejšia, ako pobehuje po byte a vyhráva na klávesoch Casio.

"Obyčajne zvykne hrávať na toalete," povie Dave, "pretože je tam skvelá ozvena."

Andrew sa mi medzitým stačil pochváliť, že sú všetci z Basildonu a tu aj ako mladá syntezátorová skupina začínali so šťastím skúšať nacvičovať na rôznych miestach. Pre Depeche Mode, ktorý sa s úsmevom rozhodli v teple domova oddávať spomienkam na cestu, ktorú prešli, to všetko nie je až tak dávno, kedy hrávali domáce koncerty pre maličké publikum v pyžamách, obklopený plyšovými medvedíkmi.

"Čas letí strašne rýchlo," pomyslia si pri spomienkach na ranný vlak do banky, poišťovne či školy. Keďže Depeche Mode podpísali zmluvu s malým nezávislým vydavateľstvo, ktoré im neposkytlo žiadne výhody, ešte aj v čase vydania druhého singla "New Life" (dosiahol 20. miesto v rebríčkoch) chodili pravidelne do práce, ktorej sa vzdali až týždeň na to a v zápätí vystúpili v Top Of The Pops. Ešte pred štyrmi mesiacmi Fletcher vyhlasoval, že nikdy neletel lietadlom, a dnes mu príde cestovanie lietadlom menej, či viac vzrušujúcejšie, ako stíhanie ranného vlaku o siedmej do mesta.

Toto je prvý voľný deň za posledné mesiace, ktorý sa našiel medzi výletom do Španielska a prácou v štúdiu. A hoci sa tešili na nekonečné stretnutia so starými kamošmi a rodinou, boli tak vľúdni a súhlasili s ešte jedným rozhovorom.

Depeche Mode sú jednoducho príliš milí na to, aby Vám povedali nie.

"Zdá sa, že na každý deň čosi máme," povie Dave rezignovane. "No jednoducho to musíte zvládnuť. Ale vždy ste zvedaví, čo dobrého to so sebou prinesie."

Ste takí príjemní prirodzene?

"Nie viac, ako sa dá zvládnuť," zapojí sa do debaty Andrew, ktorého irónia je v kontraste s Davidovým štebotom a Martinovou hanblivosťou, ten len ticho pozoruje ("On Vám má toho toľko povedať, ale nikdy Vám to nepovie," vysvetľuje Andrew. "Z rozhovorov väčšinou nadšený nie je.")

"Do niečoho vhupnete a potom jednoducho prirodzene hráte svoju úlohu a tak nakoniec aj dopadnete. Stanete sa na verejnosti známy ako rozkošný a milý po celý čas; no a keď potom koncertujete tri mesiace, tak máte pocit, že jednoducho potrebujete vybuchnúť. Lenže keď ste obklopení milými ľuďmi, ktorí sa ku Vám chovajú veľmi priateľsky, tak im dôverujete. Ak Vás o niečo požiadajú, je ťažko im povedať "nie". Dan (Daniel Miller z Mute) toho pre nás urobil strašne veľa, takže na neho nemôžeme hodiť ani len krivý pohľad. Všetci ľudia v kancelárií Mute pre nás tvrdo pracujú, ani ich nemôžete rozčuľovať. Čo je teda najdôležitejšie, mali by sme byť absolútne šťastní, máte pocit, že by sme mali mať nejaký dôvod na hádky? Mali by sme niekam vyraziť a pracovať."

Depeche Mode sa mi priznali, že nie sú rock&rollová skupina, ani sa netešia tradičným "parádam" súvisiacim s koncertovaním. Koncert v Hammersmith Odeon počas dvoch týždňov dvakrát vypredali, ich šou je pozoruhodná pre svoju pôvabnú jednoduchosť a nedostatok atrakcií a oni samotní búrajú odstup od publika a odmietajú elitárstvo, ide teda o nefalšované nadšenie a neúmyselnú nevinnosť.

Teraz sa nachádzajú medzi koncertovaním a nahrávaním albumu, stále prekypujú energiou, no sú máličko znepokojení nudným životom, ktorý so sebou prináša cestovanie lietadlami a helikoptérami po krajinách a kontinentoch, kde trávia kopec času sledovaním videa a telky. Dave Gahan má jedno oko opuchnuté vďaka znečistenej vode v jednej španielskej sprche.

"Ak by som mal na fotke slnečné okuliare, vysvetlili by ste si to asi tak, že som sa nesnažil byť cool a hanbil sa za svoje oko."

Je nejaký spôsob, ktorým by sa mohli vyhnúť vstupu do špirálovej pasce úspechu?
"My nechceme len tak hocičo," hovorí Andrew. "Deň čo deň na všetko poctivo dozeráme. No nemáme nejaké prehnané ambície. Tie naše ambície sú úplne obyčajné, ako kúpiť si doma a podobne."
"Samozrejme, byť úspešnejší by bolo vcelku skvelé," dodá David. "Prípadne zostať v pozícií, v akej sme teraz a snažiť sa vydávať dobrý materiál."
"Veci sa tak rýchlo nemenia, predsa nemôžete vedieť, čo všetko sa môže stať," potichu hodí do pľacu Martin.

"Dnes by už bolo príliš ťažké vrátiť sa späť," pokračuje Andrew. "Je príliš veľa ľudí, ktorým sme dlžní. Najhoršie je, že sme sa dostali do pasce album-turné-album-turné. Práve preto nás Vince opustil, cítil že sa do tejto pasce dostávame, on to pred sebou priam videl. Myslím že videl do vecí, ktoré sme rozbehli. Videl totiž ďalej než my. Jediný dôvod na zatrpknutosť je fakt, že skutočne tvrdo pracuje,robí sám sebe reklamu , čiže on teraz robí to, čo by sme chceli aj my, ale nemôžeme."

"Vince má teraz k dispozícií všetok čas sveta," dodáva Dave. "Dokončil zopár reklám a rádiových zvučiek. Peter Powell odštartoval svoj nový program a Vince mu pripravil zopár zneliek. Nás oslovili Tizer, lenže my sme na to nemali čas. Bolo by super, keby sme na takéto čosi mali čas, jednoducho si zarobiť peniaze iným spôsobom."

Obava a strach z odchodu ich hlavného skladateľa už z ich mladučkých tvárí dávno vymizli a Depeche Mode najali nového člena, Alana Wildera (na verejnosti ho neprezentujú, momentálne je v skupine len na záskok), a nabrali nové sily s novým singlom "See You", ktorý na pár mesiacov urobil v rebríčkoch parádny vietor.

Ako vnímajú fakt, že sa s nimi ľudia tak spájajú?
"Myslím, že je to preto, že nás vnímajú ako chalanov od vedľa," vysvetľuje Dave. "Chalani na nás hľadia ako na kamošov, elektronické verzie The Angelic Upstarts," dodáva Andrew. "Týchto ľudí môžete vidieť postávať pred našimi šatňami, ako zdravia 'Oi Andy'. Musíte s nimi debatiť s tým najlepším londýnskym prízvukom. Takže musíte používať slovká ako "Yer, alright, ’ang on". K mladučkým dievčatám sa musíte chovať tiež milo, pretože sú Vám ako mladšie sestry." Andy sa pri tom málinko začervená.

"Máme celkom zábavné publikum," zahlási Dave. "Myslím, že nás berú ako seberovných. A to je celkom dobré, pretože sa potom nehanbia. Pamätám sa, ako som sa na prvých koncertoch strašne hanbil, a hlavne tancovať, pretože na našu hudbu to moc nejde. Takisto si pamätám, ako som raz šiel na koncert Garyho Numana do Hammersmithu a celý som ho presedel. Jasné, že ste z toho celý paf, ale jednoducho nemôžete skákať a blázniť sa. Na našich koncertoch sa ľudia neštítia ničoho."

Depeche Mode možno so žartom fantazírujú o vystupovaní na pódium a skákaní roznožmo, detailnom opise "bedňákov-fanúšikov" postávajúcich pod pódiom a dychtivo čakajúcich na kúsok kábla, s ktorým by mohli pomôcť, ako aj o prezývke "mäkkýše", ktorú zinkasovali od Paula Wellera, a ktorá sa ich trochu dotkla, no v skutočnosti im chýba ego, ktoré často nahrádzajú anonymitou.

"V magazíne Sun sa objavila recenzia nášho singla, kde uviedli, že ide o ďalšiu nahrávku skupiny bez tváre. Myslím si ale, že ľudia, ktorí čítajú hudobnú tlač by o nás mohli vedieť viacmenej dosť, no v skutočnosti ľudia k názvu našej skupiny nevedia priradiť tváre," konštatuje Andrew. "Ľudia sa Vás pýtajú, ako je to byť slávnym? Ale podľa mňa v tom nie je žiaden rozdiel. Keď sa prechádzam po Basildone, tak ma ľudia samozrejme poznávajú, no keď som v Londýne a prechádzam cez King´s road, tak ma nepozná nik."
"Myslím, že je lepšie byť v úzadí, a je to aj bezpečnejšie," pridáva sa Dave. "Pamätám sa, ako sme niekde po prvý krát sami seba označili ako popovú skupinu a Andy skoro vybuchol od jedu," pokračuje Martin so šibalským úsmevom. "Povedal, že už by bolo na čase, aby sme sa ňou stali! Ako môžete byť rock&rollovou hviezdou, vracať sa domov a vo dverách pozdraviť svoju mamu..."
"... a pobiť sa s bratmi v obývačke..." dodá Andew.
"... a bývať v dome so svojimi sestrami," zaklincuje Martin.

"Nechodíme vymetať londýnske kluby, ani nič podobné," pokračuje Dave. "Nechápem, ako to iné skupiny zvládajú. Koncertujú po celom svete a každý týždeň vydajú nejakú nahrávku. Musia byť predsa príšerne unavení!"

"My dokonca nemáme na koncertoch ani masívny zoznam hostí zvučných mien," hovorí Andy. "Myslím, že aj preto majú ku nám ľudia blízko. Nepriťahujeme nejaký špeciálny druh publika. Nie sme fajnovky. Zákulisie je vždy plné našich kamošov."

Nie sú náhodou Depeche Mode len bábkami v rukách šéfa Mute Daniela Millera a neplnia tak s peknými tvárami len akýsi elektro-popový plán? Nech je to už akokoľvek, až také jednoduché to nebude.

"Danielovi chlapci," smeje sa Dave. "Daniel je ozajstný kamoš. Medzi nami nie je žiadne obchodné partnerstvo. Všade je s nami. V štúdiu sa zapája nielen do produkcie, ale aj do nahrávania. Dovolím si tvrdiť, že Daniel na svoje plecia berie viac, ako ktorýkoľvek iný producent."

Nemajú tak pocit, že sú manipulovaní?
"Ťažko povedať," pokojne odpovedá Andrew. "Radí nám, čo máme ako urobiť a nám sa ťažko hovorí nie, takže v určitom zmysle s nami manipuluje."

Pre tých, ktorý nechápu pop ako milú a optimistickú oslavu potenciálu, berú často Depeche Mode ako nevýznamnú skupinu. Neboli by radšej, keby ich ľudia brali vážnejšie?
"Myslím, že to, čo robíme je veľmi ľahké, preto je to aj také dobré," hovorí Andrew. "Lenže my vydávame na nezávislom labely. Nikdy sme neboli propagovaní, ani nám nikde nerobili reklamu. To je jeden z dôvodov, prečo nikdy nebudeme v Top 5-ke. Nemôžu si dovoliť potlačiť nás až na prvú pozíciu. Nad tým všetkým sa ale začnete zamýšľať až vtedy, keď predáte presne toľko nahrávok ako skupina na štvrtom, či treťom mieste, a aj tak sa ocitnete až na ôsmej pozícií."

"Nik z nás si o sebe príliš nemyslí. Robíme veci tak, ako prichádzajú," dodáva Dave. "Je to práca, zavzdycháme si, ale neviem si predstaviť, že by sme robili čosi iné. Za tri roky môže Martin robiť producenta alebo skladateľa, Andy môže vyrábať syntezátory. Urobili sme niečo odlišným štýlom, ako sú ľudia zvyknutí."

Depeche Mode si jednoducho vybrali tú správnu cestu k budúcnosti.

zdroj: NME, 20/03/1982
autor: Lynn Hanna