PTA - Stay as you are, the darkest star

Svoju recenziu pridávam až po čase, ani nie tak na základe predchádzajúcich recenzií, skôr na základe faktu, že určite dojmy a pocity vyvolané nimi potrebujú čas aby dozreli do vyjadriteľnej formy. Vopred upozorňujem na dva fakty: za prvé nemám žiadne hudobné vzdelanie a ani sa na to hrať nebudem :D a za druhé, budem sa snažiť vyhnúť nejakej priveľkej neopodstatnenej eufórii pretože som si schválne povedal, že to nemusí byť dobré len preto že je to novy materiál Depeche Mode.

Nie veľmi obdivujem ľudí ktorí ostali na úrovni Violator a SOFAD albumov dodnes. Takmer všetky albumy dM boli neskutočné, v čase svojho vydania vynášané do nebies a dovolím si povedať, že právom. Avšak pozerať sa však na terajší počin cez šablóny týchto albumov je podľa mňa scestné. Nie porovnávanie, ale vety tipu hmmm... dobre ale Violator alebo SOFAD to nieje. Áno, nieje, pretože tvorcovia išli iným smerom a nenechali sa učičíkať rytmom úspechu. Po toľko pretriasanom a oplakávanom odchode Alana zo skupiny vydáva skupina album Ultra, ktorý bol akýmsi vzkriesením...čiastočne kontinuálnym, čistočne naznačujúcim ďalšie smerovanie skupiny. Pomerne uhladený, s podobnou atmosférou u všetkých trackov, komorný...môj obľúbený. Po ďalších 4 rokoch tu bol dosť predigitalizovaný Exciter, ktorý sa nestretol s prílišnou obľubou. Bol skôr minimalistický a nie natoľko depešácky aby sa stretol s ováciami u skalných fans. Ďalším dôvodom mohla byť práve ta atmosféra pri nahrávaní a vzťahy v skupine o ktorých každý vie. S neoblomnou kontinuitou po ďalších 4 rokoch sa obloha opäť zatiahla a fans zmenili rytmus srdca, zrak opäť dvíhajúc v očakávaní v poradí 11. štúdiového vyznania jednej z najvplyvnejších skupín na svete. Ignorujúc všetky promo vyhlásenia o najlepšom albume aký kedy vznikol dychtivo očakávali ukážky, prvé leaky a konečne oficiálny release hmatatelného dôkazu že fire still burns... Ako som už spomenul skôr sa sústredím na pocity a myšlienkové pochody ktoré tento album vyvolal... Takže... na prednom obale zvláštna čierna postavička, ktorá sa hrá na anjela...otočila sa mi chrbtom... aby som nevidel jej utrápenu tvár?

1. A pain i'm used to

Totálne odrovnávajúce sirény ohlasujú veľký návrat. Po ich utíchnutí nastupuje jednoznačná basová linka ako keby na voľnobeh za psychedelic zvukov.... a známy to hlas ako keby z hlbín pekla začína spievať, že vlastne ani nevie čo hľadá.... Takto by som si to predstavoval úvod, toto môže byť. Goreho gitarka prichádza akurát včas, namiesto kliché sa mi to zdá ako pripomenutie niečo na čo som skoro už zabudol. Gahan spieva dosť agresívne a svoj hlas kľudne vytiahne na konci verša, elektronické zvuky pobehujúce v pozadí dokresľujú dosť chladnú atmosféru. Intermezzo, opäť sirény a ukľudnenie... pomalý rozbeh, ktorý prerastá za tlačiacej basovej linky a podpory gitarového reafu do výbuchu v refréne, v ktorom naštvaný Gahan chce len bolesť na ktorú je zvyknutý. Do tretice sirény, ktoré sú preryté ďalšími zvukmi v plejáde samplov narvaných cez seba, aby ich niekto postupne vypínal a záverom nechal doznievať... Dosť príjemný šok na úvod.
HODNOTENIE: 9 z 10

2. John the relevator

Cinkanie pípanie a futuro rozbité nastupujúciou temnotou hutného zvuku a Gahan ani nečaká aby som sa nadýchol a spustí opäť dosť agresívne. Odhliadnuc od náboženskej témy, ktorá sa už dlhšie nevyskytla, sa mi páči dosť rozbité tempo piestne ktoré sa vždy pri speve upraví, som rad že Gore vokálne podporil Davida. Dave spieva dosť hlboko pri refréne to ťahá hore a doslova kričí, Gore ho svojim hlasovým prejavom veľmi vhodne dopĺňa. Podobný štýl spievania som od Gahana nečakal, ale veľmi sa páči... je to zmena. Čo sa týka zvuku, páči sa mi imitácia orchestrálnych prvkov, je to super v celku so zvukmi ktoré rotujú piesňou počas celej dĺžky. Postupne sa nabaľujú a tvoria chytľavú zmes, pri ktorej mi nohy kopírujú rytmus. Je to agresívne. Záverom ich počuť lepšie a je to nenormálne, Gahan sa s Gorem striedajú pri vokále a a záverečná polminúta je naozaj ako z kozmu, po vypnutí basovej linky zvuky chodia cez seba na oko bez poradia, ale bol to zámer (teda dúfam).
HODNOTENIE: 9 z 10

3. Suffer well

Pri prvých sekundách som sa trochu striasol. Nastupujúca gitarka mi ale pohladila dušu a ja sa pripravujem na ďalšie prekvapenia. Prichádza prvá zo spovedí speváka skupiny a ja sa ponáram niekam, kde to ešte nepoznám. Prichádzajúci refrén je geniálny ... opäť Goreho podpora (super!!!). V texte je opäť temná podoba lásky a bolesť plynúca z reprákov mi prepicháva prvý krát dušu. Nenormálne aranžmá, gitarka, ktorá mi stále chodí hlavou a zvuky z dielne géniusa Hillera, ktoré nedovolia aspoň raz sa usmiať... cíťte to trápenie! Mám pocit, že hlas Gahana bol jemne upravený, aby ladil s elektronikou ktorá ho vedie počas pesničky. Počas refrénu mam zimomriavky, keď povie it's hard to tell - čo sa tam za zvuky rozbalia... pričom Dave to nedovolí a opäť vysvetľuje, že bol vedený anjelmi, keď bol slepý, chcel sa vrátiť, pretože zmenil myslenie... Záver skladby je rozsypaná zmes pichľavých elektronických zvukov v pokazenom systéme - no ja by som pocity, o ktorých autor hovorí nevyjadril lepšie.
HODNOTENIE: 10 z 10

4. Sinner in me

Skreslený zvuk, ktorý ma udiera, spolu s kamarátom z analógového synťáka začínajú svoj tanec... úderná linka, ktorá priniesla zvyšok temnoty, pripravuje pôdu pre diabla za mikrofónom, ktorý sa nepotrebuje hrať na anjela... ale proste chce aby hriešnik z neho už konečne vypadol... Track ktorý sa mi na prvé pocutie nepáčil až tak, ale prichádzam mu čoraz viac na chuť... bezohľadné, jednoznačné basy okorenené elektronikou, ktorá sa zarezáva... čierna tma a ja nič nevidím, len počujem niekoho kto sa chce oslobodiť od svojho ZLEHO JA, a tie zvuky, ktoré okolo neho krúžia... ťažko vyjadriť tú masívnu depresiu naporciovanú s niečím perverzným... intermezzo a la tutti - skreslené zvuky a ten zvuk, akoby z kotolne ktorý je stále tam... posledná minúta nepotrebuje komentár rozladená gitara, bassy naliehavo pokračujú a podčiarkujú ďalšie zvuky zo stáda ktoré cely život žilo niekde v strojovni... celé ma to drtí niekam na zem. V týchto pasážach smekám klobúk pred Hillerom. Gahana skoro nespoznávam je to niečo nenormálne ako spieva... od šepotu po absolútne dôrazne hlboké vokály s provokáciou, ktorú milujem.... Od túžby až po rebelizmus... Od šera po tmu...
HODNOTENIE: 9,5 z 10

5. Precious

V porovnaní s predchádzajúcimi trackami akoby som vytiahol žalúzie... ľahučký dojemný pop so správne načasovaným cinkaním a údermi na tyč niekde vzadu... takmer tanečná basová linka, zvuk s prvkami holdu svojej podstate. Takmer industriálne prvky ktoré sú stráviteľné aj pre konzumentov mainstreamu. Gahan spieva veľmi jemne a dojemne a strašne sa znaží vysvetliť, ako ho mrzí čo sa stalo a čo sa nemalo stať... Intermezzo na synťákoch je dobré, mam ho rád a aj to stišovanie po ňom kde sa hneď chytí vokál, ktorý sa postupne dvíha až do nebies... hneď refrén, ktorý je už známy z rádií a postupne vypínanie prístrojov, ktoré nechávajú doznievať zážitky... Je to oddych po úvode a dobrý prvý singel.
HODNOTENIE: 8,5 z 10.

6. Macro

Nerozhodné, ale tvrdé basy, údery na synťák, objavujú sa rôzne zvuky, ktoré ťažko identifikovať. Za mikrofónom Martin a ďalší z jeho žalmov. Nemôžem povedať, že je to zle... nieje to tanečné, ani priveľmi temné. Neviem či jej vyčítať snobizmus, páči sa mi čo robí s vokálom. Naozaj sa snaží a album rozhodne nekazí ...jednoznačne to sem patrí. Niečo mi na nej aj chýba, ale Goremu všetka česť, vždy mal svoj štýl. V poslednej minúte sa mi páčia zvýraznené gitarky a je to zrazu cele super aj s tými rozbitými necelými údermi, ktoré sa mi páčia viac...je to pekne. Rozhúpaný rytmus sem celkom sadne... a miestami mi to pripadá dosť teatrálne na Martina, na čo som nebol zvyknutý. Fine
HODNOTENIE: 6,5 z 10

7. I want it all

Od začiatku mi nabiehajú zimomriavky... jemný rytmus s pravidelnými údermi. Tichá spoveď za krásnej melódie a podčiarknutá elektro aranžmánmi tvoria orchester ako podklad pre nádheru myšlienky napísanej a vyjadrenej Davidom. Jemne nervózne nečakané elektronické sample... refrén... ktorý ma hneď rozcítil a posadil... smutné vyznanie človeka ktorý chce, ale nevie čo stým ... akoby sa bál ... jemné echo mi pripadá ako z neba. Kratučké intermezzo, ktoré Gahan preruší ďalšími myšlienkami, pripája sa k nemu podmaz a rovnakým tempom vysvetľuje ďalej... opäť refrén ktorý bolí. Ťažšie sa skúšam rozdýchať a prichádza akoby druhé intermezzo, krátka inštrumentálna pasáž ktorá uvoľneným rytmom, ktorým sa jemne vlním, ma pripraví na záver textu ktorý nepotrebuje komentár - Poď sem, ľahni si vedľa mňa a ja sa pokúsim...pokúsim sa... Totálna temnota, v ktorej sa narodia ďalšie rozštiepene zvuky, ktoré sa záverom stupňujú, narážajú do seba a rešpektujú len tie basy...stále tam sú... zaver je bolestivý, zvuky idú cez seba a ide to pod kožu...
HODNOTENIE: 10,5 z 10

8. Nothings imposible

Hutné, neprestávajúce, hučiace dunenie a temná gitarka ...pauza... futuro-retro zvuky...a opäť niekde z podzemia monotónny, temný, kovový hlas, ktorý s úplnou rutinou rozprava o svojom utrpení. Toto je DEPEŠ. Kolísavé elektro šoky...len na chvíľku. Neskôr prerušovaný intermezzom, kde sa mieša gitarka, rôzne nápady Hillera, hlas sa zrazu dopĺňa s iným... spievajú spolu...veď nič nieje nemožné. Krásna melódia, temný sampel, ktorý sa pohupuje v čiernej atmosfére, cinkanie, ktoré si cez to chodí ako chce, všade prítomný podmaz gitarky - Goreho rukopis. Takisto ako hviezdy vyzerajú svetlejšie túto noc, stále verím v lásku na prvý pohľad... Refrén odspievany a la tutti...chytľavé... hlas od hlbín schopný vytiahnúť a pohladiť dušu v ten správny čas. Zaver prechádza do ďalšej skladby majú par spoločných samplov...resp doznieva v ďalšej.
Myslím si, že spolu s I want it all tvoria jadro tohto albumu... to temné a pomalšie.
HODNOTENIE: 9,5 z 10

9. Introspectre

Drásajúce, smutné, temné, bolestivé, paranoidné... vytvoriť pochmúrnu náladu z elektronických zvukov to chce kumšt.
HODNOTENIE: 8 z 10

10. Damaged people

Smutné industriálne zvuky, ktoré sa chcú páčiť naberajú na seba nevtieravý rytmus... Goráč za mikrofónom sa prekonáva, od jemnej prosby až skoro po plač... nevadí, že je to pripomína Lennona. Refrén je srdcedrásajúci osobne sa mi to veľmi páči, je to naliehavé a miestami mi to robí zimomriavky. Je to fatálne pochmúrne... dokonca počujem vodu asi ako sampel alebo čo... predstavím si temnú rieku v noci. Takmer pohrebné pocity... ostáva to niekde vzadu v mozgu... chaotické neuplné zvuky, ktoré to podčiarkujú, oprašujú smútok, ktorý takto dokáže vytvoriť asi len Gore... Bolesť v jeho duši je jasne počuteľná. HODNOTENIE: 8,5 z 10

11. Lillian

Tak toto bolo potrebné po predchádzajúcich temnotách. Rytmus a la MFTM ma hneď preberá a ja začínam tancovať. Do ampliónov for the masses sa votrie klasicky zvuk ktorý sa šíri čiernou krajinou a nedočkavý povzdych vzadu pripravuje atmosféru. Skreslený hlas Gahana, ktorý obviňuje dievča, ktoré mu ublížilo, obklopujú industriálne ostré zvuky, ktoré nútia podupkávať si... sú geniálne dokreslene gitarkou. Intermezzo rozpumpuje ďalšiu smršť tanečného rytmu, zatiaľ čo Gahan vyťahuje svoj vokál do iných dimenzií - Nemôžem prestať až kým posledná kvapka krvi nebude odspievaná... Mne sa to páči aj pre tu atmosféru MFTM ktorú som ja neprežil. Goreho gitarka, Hillerove sample a Gahanove vyčíňanie za mikrofónom zabalené do tanečného rytmu tvoria solídny celok.
HODNOTENIE: 8 z 10

12. Darkest star

Začiatok ako z hororu, minimal, elektronika sa predbieha, temné zvuky podporované klavírikom v pozadí jemne a naliehavo gradujú. Hneď ostane ticho a iba klavír - Dave sentimentálne začne s pocitom smútku nevtieravo hladiť naše duše. Vokál ťahá po pomyslenej vlnitej linke... Ten klavírik je tam stále a ostáva mi niekde vzadu v temnej diere mojej duše. Cele je to pomalé, smutné s naliehavým prerušovaním elektronickými samplami, ktoré to vygradujú, stíchnu a ostanú len smutne zvuky, klavír a Gahanova bolesť. Nárek ako backvocal vzadu je čerešničkou na torte. K záveru skladby sa melódia a armáda zvukov stupňuje a Gahan spieva naliehavejšie.... priam žiada aby najtemnejšia hviezda pre neho svietila naďalej - majestátne. Posledná minúta je zmesou zvukov, ktoré sú tajomné, prerušované bez nejakého poradia rozbitými prskavkami... čím ďalej tým väčšie psycho... no temnota. Zaver albumu ako by som ho chcel.
HODNOTENIE: 9,5 z 10

Tak asi takto hodnotím tento album, pri ktorom mi niekedy veľa nechýbalo do plaču a pri ktorom som si aj zatancoval. Od začiatku som si hovoril, že nebudem očakávať pecku a vyhnem sa prílišnému vychvaľovaniu štýlu - to je depeš tak je to dobré... ale album ma dostal... postupne. Opäť texty v ktorých som sa trochu našiel, opäť veci ktoré idú pod kožu, opäť posun a opäť jemne odlišný štýl ktorému nálepka pop a hodenie do koša s mainstreamom absolútne nesedí... ba uráža ho. Rušivé prvky vnímam ako pozitíva, pretože keď sa spieva o bolesti, nemôže to byť čačané, učesané a sladučké. Producent to tlačil do dokonalosti a vyhral sa s každým detailom. Vplyv 80ych rokov je OK lebo je v spojení s novými prvkami a celkom to zvládli. Prevratnosť albumu je vec relatívna... keby bol každý prevratný, tak ani my ani oni už nevedia o čo im vlastne ide. Nepotrebujú si nič dokazovať, sú dobrí v tom čo robia a vedia to posunúť ďalej. Vidím to tak, že nápady nechýbajú a je to silný album. Porovnávanie s inými albumami dM ma absolútne nezaujíma, pretože každý album mal svoju dobu, náladu, pocity, myslenie, cítenie a aj vyjadrenie. Toto bola odvrátená tvár čierneho anjela a vyjadrenie myšlienok tvorcov filtrované cez moju malú čiernu dušu.