Depeche Mode 101 (úryvok) – 1/2

Exkluzívny úryvok z knihy Mary Valle, "(33 1/3)", ktorá rozpráva príbeh o tom, ako chalani z Basildonu triumfovali, 18.júna 1988, v Rose Bowl.

"Máme tu Depeche Mode a ja Vám o nich v stručnosti poviem iba to, že všetci sú odetí v čiernej koži," povedal Richard Blade v priamo prenose z passadenského štadióna Rose Bowl do vysielania rádia KROQ.

Richard Blade, britský emigrant a obľúbený DJ vplyvnej "alternatívej" rozhlasovej stanice je absolútne najväčším podporovateľom kapely v Spojených štátoch. Je chladné aprílové ráno roku 1988. Depeche Mode, britská elektronická kapela v zložení: spevák Dave Gahan, skladateľ Martin Gore, vizionár a hudobník s klasickým vzdelaním Alan Wilder a hráč na ostatné nástroje, dnes už zosnulý, Andy Fletcher, odetí do čiernej kože vstupujú na hraciu plochu štadióna Rose Bowl v starom Cadillacu. Podobne ako u mnohých iných rockových kapiel, aj tento obraz je trochu absurdný a pripomína scénu z filmu "Spinal Tap". Cadillac s otvorenou strechou tomu dodáva pocit púťovej atrakcie s hercami z filmu "Pomáda" v malomestskom sprievode, z príležitosti sviatku 4.júla, no chýbajú však davy miestnych obyvateľov so všetkými ich mávatkami. Blade je však až dojemne hrdý na úspechy svojich "chlapcov z Basildonu".

Chalani prišli oznámiť, že ich nadchádzajúce vystúpenie "A Concert For The Masses", organizované rádiom KROQ, bude 101-vým a zároveň posledným koncertom ich aktuálneho svetového turné na podporu štúdiového albumu "Music For The Masses". Ide však o značný risk: kapela nemá tradičné ukazovatele popularity, akými sú vysoký predaj albumov, hitové single, či uznanie kritiky, a návštevnosť ich amerických koncertov sa pohybuje na úrovni 20 000. Zanietení fanúšikovia kapely v Južnej Kalifornií, ktorým poskytuje KROQ plnú podporu, sa však na ich koncertoch objavujú v húfoch. Do služby sa tak nakoniec zapojilo 65 000 duší, ktoré zaplnili štadión.

Alan Wilder, hudobný mág kapely, pristupuje k mikrofónu. Pôsobí rozpačito a neisto, no vlasy má dokonale upravené. Ostatní chalani za ním blbnú. Vždy totiž nechajú na Alanovi všetky tie veci, ktoré sa hanbia urobiť. Alan sa v kožennej bunde necíti pohodlne, preto si ju vyzlieka a drží pevne na hrudi. Zvyčajne je Alan ten najcoolovejší z coolových - "príliš cool na Depeche Mode", vtipkoval Dave v komentári k filmu "101" - a má nadprirodzenú schopnosť vydržať v koženej bunde nielen počas horúcej letnej noci, ale aj pod silným štadiónovým osvetlením a zostať pritom "chrumkavý", dokonale upravený s postojom vraviacim "mám to, vy klauni!"

Alan teda oznamuje, že kapela má pred sebou veľmi špeciálny koncert, posledný v rámci aktuálneho turné, v prestížnom Rose Bowl a sprevádzať ich budú aj ďalšie kapely. Ostatní z kapely poskytujú rozhovory rôznym médiám: Martin vraví, "Ni hao China, tu je Martin Gore z Depeche Mode. Dúfam, že sa Vám naša hudba páči." Fletcher, najvyšší z kapely, sa zatiaľ v úzadí bez úspechu snaží zachytiť dlhú futbalovú prihrávku.

Ja som vtedy bola o dva a pol míle ďalej, na strednej škole. Mala som na sebe školskú športovú uniformu v pastelových farbách a nepochybne som zapadala do davu našej triedy.

Spustite pásku

Koncertný, live album má v taxonómií rock´n´rollu svoje významné miesto a má niekoľko účelov - predstavuje tie najväčšie hity začiatku alebo rozbehnutej kariéry kapely a nových fanúšikov zoznamuje so zvukom interpreta. Takéto albumy dokážu oživiť piesne a dokonca meniť osud kapely - spomeňme napr. "Live At Budokan" od Chip Tick alebo "Alive" od Kiss.

No predovšetkým oznamuje koncertný album doslova surovým a praskavým zvukom tvrdého rocku: prišli sme! Je v tom istý druh prestíže, macho demonštrácia toho, že to dokážete "podať" čisto fyzickým spôsobom. Mlátiť paličkami do bicích, trhať struny gitary a podobne, bez všetkého toho cukríkového štúdiového balastu.

Jednoducho, chlapíci na pódiu vytvárajú zvuk prenášaním energie z jednej veci na druhú a to všetko pred Vašimi očami a ušami. Čiže koncertný album slúži ako dôkaz autenticity. A čím je teda koncertný album elektronickej kapely?

Album "101" (1989) od Depeche Mode však prináša ďalší faktor: hromové potvrdenie štadiónovej veľkosti, že nejde iba o mľandravú syntezátorovú kapelu smiešne a bezducho stláčajúcej gombíky, ktorá predvádza svoje plinky-plonky žalmy. "101" je dôkazom, že Depeche Mode dokážu hýbať masami aj bez gitár. Takisto je album akýmsi prechodom medzi ich poloobskúrnosťou (v Spojených štátoch) a arénovou kreativitou, ktorá teší masy. Tieto "banger" verzie ich dovtedajších kariérnych hitov sú priam pikantným úvodom do ich tvorby. Do dnešného dňa slúži tento album ako odrazový mostík pre nových fanúšikov kapely - je to doslova klasika pre generáciu DM nováčikov.

Faktor prestíže koncertného albumu si kapela nemohla dovoliť prehliadať. Pri ohlasovaní "Koncertu pre masy", ktorý bol pre potreby budúceho live albumu nahrávaný, poznamenal Alan Wilder, že koncert, poriadaný na kalifornskom štadióne Rose Bowl, by mohol byť ten "najväčší a najprestížnejší", aký kapela dovtedy odohrala.

Koncert bol organizovaný rádiom KROQ, ktoré sa v 1980-tych rokoch vedome vyhýbalo gitarovému zvuku, nakoľko títo ľudia verili, že gitary smrdia dinosaurami a troglodytmi, čiže všetkým, čím táto rozhlasová stanica nebola.

Depeche Mode sa nikdy nehanbili za používanie záznamov z pások, ktorými rozširovali svoj zvuk. Na ich prvých vystúpeniach sa kotúčový magnetofón, ktorým nahrádzali bubeníka, nachádzal uprostred pódia. "101" je takisto názov dokumentárneho filmu, ktorý nakrútil D.A. Pennebaker a ktorý poskytol niekoľko pohľadov do života kapely na turné. Zároveň sledoval autobus plný fanúšikov, ktorí nasledovali turné kapely a film vyvrcholil koncertom v Rose Bowl, kde mala kapela takisto k dispozícií dva magnetofóny (pre prípad, že by jeden z nich zlyhal). Keď chalani opúšťali šatňu a smerovali na pódium, niekto v pozadí zakričal "spustite pásku".

Oslovila som Daniela Bukszana, autora "Encyklopédie Heavy Metalu" a "Encyklopédie New Wave", aby mi ozrejmil, čím sa vyznačuje dobrý koncertný album. "Môj názor je taký, že dobrý live album ponúka v sebe niečo viac, než len piesne, ktoré už poznáme." Poznamenala som, že hoci záznamy bicích Depeche Mode neumožňujú "jammovanie" (inak výrazný znak mnohých live albumov), aranžmány ich skladieb sú iné, dynamickejšie a tým pádom hudba, ktorú prezentujú naživo, ponúka úplne iný pocit ako ten zo štúdiových nahrávok. Zároveň som dodala, že z niekoľkých priemerných skladieb sa tak pri živej prezentácií stávajú totálne odpalováky. "Dobrý koncertný album by mal premeniť všetky priemerné skladby do statusu "vypalovák"."
Čiže, podľa tohto meradla (a úprimne, aj podľa akéhokoľvej iného) je teda "101" skvelý live album!

Vtipné na tom celom je, že úspech Depeche Mode pomohol naštartovať celú éru "alternatívneho rocku", ktorá bola tak rocková, ako len mohla byť, aj so všetkými tými chrumkavými gitarami, chrapľavými vokálmi a spotenými, chlpatými chlapíkmi v ležérnom oblečení. Vskutku, to ležérne oblečenie nakoplo neskoršiu horúčku grunge, s ktorým prišla surovosť. Ale o tom neskôr.

Chlapci z Basildonu

Depeche Mode vznikli v roku 1980, v zložení Vince Clarke, Andy Fletcher, Martin Gore a Dave Gahan, no spočiatku fungovali pod názvom Composition Of Sound. Clarke s Fletcherom sa poznali z kresťanskej skupiny Boys Brigade, kde spievali ľudové piesne a snažili sa ľudí obrátiť na vieru. Fletcher s Gorem boli pre zmenu spolužiaci z jednej triedy. Spoločne vytvorili trio (gitara/bassgitara/klávesy) a po tom, čo počuli spievať Gahana skladbu "Heroes" Davida Bowieho, stal sa ich spevákom a kapela sa preorientovala na elektroniku. Syntezátory boli v tej dobe už cenovo prístupné, univerzálnejšie a umožnili im nacvičovať v tichosti, vďaka pripojeným slúchadlám.

Dodnes sú často atakovaní otázkami ohľadne významu názvu kapely. "Depeche Mode" vzniklo z niečoho, čo David Gahan zahliadol v jednom francúzskom magazíne v období, keď fungoval ako aranžér obchodných výkladov. Znamená to niečo ako "módny bulletin" a s obsahom kapely to nemá absolútne nič spoločné. Spočiatku to vyslovovali "Day-pesh-ay Mode", aby to malo väčší šmrnc.

Dokument "101" zachytáva kapelu v zákulisí, v ich šatni. Ich obrie kufre majú na boku uvedené "Depeche Mode, Basildon, Essex". V ich twitter popiske je uvedené: "Od začiatkov v Basildone ..." V histórií kapely má Basildon veľký význam. Vo vysielaní rádia KROQ, vždy keď nasledovala skladba Depeche Mode, Richard Blade zahlásil "To sú chlapci z Basildonu". Nikdy som ho však napr. pri skladbe od The Cure nepočula zahlásiť "to sú chlapci z Crawley". Nie. Depeche Mode boli jednoducho vždy chlapci z Basildonu.

Basildon v Essexe bolo jedno z nových povojnových miest postavené na okraji Londýna. Tieto nové mestá boli postavené za účelom ubytovania robotníkov a zároveň ako spádové oblasti, kam sa ľudia sťahovali z Londýna. Za touto výstavbou boli slogany ako "vytvorme výnimočné miesta pre malé komunity, aby sme sa ich vlastne mohli zbaviť" alebo "Ale vážne? Ako môžeme žiť lepšie? Postavme sa k tomu radikálne." Simon Spencer, v knihe "Just Can’t Get Enough: The Making of Depeche Mode", uvádza, že DM boli prvou britskou kapelou, ktorú neovplyvnilo americké blues a možno vynašli blues basildonské ... "moderné blues zrodené z divokého dedičstva, nádejí a snov o Novom meste a nočnej mory reality, ktoré sa stalo hlavným mestov Chavlandu." Tám Vás totiž mohli napadnúť iba preto, že ste si nalakovali nechty.

Napriek tomu však mohol byť Basildom skvelým miestom na vyrastanie. Boli tam oblasti, kam autá nesmeli a deti tak mohli voľne pobehovať. Novopostavené mestečko pôsobilo ako z vesmíru, všade plno abstraktných sôch a hladký, svieži betón. A keďže sa nachádzalo v oblasti "ničnerobenia", mladých ľudí inšpirovali k tomu, aby robili veci, ktoré ich zabavia. Čiže zakladali kapely, venovali sa umeniu, angažovali sa v politických záležitostiach alebo v kresťanských mládežníckych organizáciach.

>> pokračovanie