Vždy je tu nejaká nádej (1993) - 1/2

Návrat v čase do marca 1993, kedy Depeche Mode, krátko pred štartom legendárneho turné Devotional, poskytli sériu vydarených rozhovorov na podporu albumu "Songs Of Faith And Devotion"

Čím to podľa Vás bude, že Depeche Mode, napriek všetkým očakávaniam, prežili svojich súputníkov a fungujú aj v 1990tych rokoch?
Alan: Tajomstvo našej dlhovekosti bude, podľa mňa, v tom, že neustále píšeme dobré skladby. Väčšina z tých kapiel skončila na tom, že im jednoducho došli nápady, obzvlášť Human League, tí doslova akoby vyschli.

David: Myslím, že piesne Depeche Mode vlastne reflektujú na samontý život, na veľa vecí, ktoré sa v živote neustále dejú, na nábožstvo a sex. To sú dve skutočne zaujímavé témy.

Andy: Snažili sme sa v podstate vyhnúť imidžu ako takému, ako aj tomu, aby sme s tými kapelami boli spájaní. Je to tak v podstate s každým trendom, do ktorého sa zapojíte. Trend skončí a vy skončíte v problémoch.

Martin: Žiadna z tých kapiel, s ktorými sme boli hádzaní do jedného vreca, sa nám v ničom nepodobala. Už vtedy to bola chyba, že nás označili tou istou nálepkou. My sme sa však postupne vyvíjali a môžem úprimne povedať, že verím tomu, že každý náš album bol lepší, než predošlý. Myslím, že fanúšikovia ten vývoj vidia a majú tendenciu sa nás držať, pretože si uvedomujú, že sa zakaždým snažíme zmapovať nové hudobné teritórium.

David: Keď sa ocitneme v spoločnom priestore, tak sú z nás štyri veľmi silné osobnosti a aj to je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo fungujeme dodnes.

Fanúšikovia Depeche Mode sú špecifická skupina ľudí. Sú posadnutí, doslova až neuveriteľne. Ako sa vysporadúvate s týmto druhom fanatického obdivovania?
Martin: Je to veľmi lichotivé, no zároveň ma to trochu znepokojuje, pretože ja osobne som ničím takým posadnutý nikdy nebol. Hudbu som vždy miloval a keď som bol mladší, tak som sa zaujímal o konkrétne kapely, či spevákov, ale nikdy nie fanaticky. Nikdy som dokonca nikoho nežiadal o autogram. Toto ma nezaujímalo.

David: Myslím, že na koncerty prichádza veľmi veľa ľudí, ktorí sú do hudby veľmi ponorení, rovnako do ducha našej kapely a pocitu, ktorý tam vládne. Pocit z koncertu Depeche Mode je veľmi špecifický. Každý, ktorý sa zúčastnil čo i len jedného, vie, o čom hovorím.

Alan: Zdá sa, že v existuje tendencia, že buď nás fanúšikovia Depeche Mode bezmedzne milujú alebo absolútne nenávidia.

Andy: Vyvíja sa tým na nás ohromný tlak. Ale zároveň aj vyvoláva pocit bezpečia, pretože vieme, že fanúšikovia si naše nahrávky budú kupovať.

A čo ten incident súvisiaci s autogramiádou v Los Angeles? Tisíce fanúšikov sa snažili dostať do Wherehouse obchodu a následné škody sa odhadli na 25 000 dolárov. To neboli bežní fanúšikovia.
Andy: Predkladám, že sme kapelou, s ktorou sa môžete stotožniť. Tá vec s Wherehouse, ktorá sa organizovala kvôli nášmu pohodliu, skončila takmer katastrofou s množstvom zranení a podobne. Ale nakoniec sa to zmenilo na skvelý reklamný ťah.

David: No v skutočnosti to bolo dosť desivé, vymklo sa to totiž spod kontroly. Nemohli sme vedieť, že príde až toľko ľudí. Mali tam tie obrie skvelé výlohy a fanúšikovia sa na ne tlačili. Doslova ste mohli cítiť, ako atmosféra hustne. V istom momente sme sa na seba pozreli a povedali, "musíme odtiaľto vypadnúť!"

Prídu Ti niekedy reakcie maniakálnych fanúšikov hlúpe?
Alan: Nepredstieram, že rozumiem tomu, prečo zachádza nejaký fanúšik až takto priďaleko, čiže dokáže doslova prespať niekoľko dní na ulici, aby svoju obľúbenú kapelu čo i len videl. Vďaka pozícií, v ktorej sa nachádzame, sme mali šancu vidieť tie posadnutejšie typy. Priemerný fanúšik však po stretnutí s nami ani netúži a ja som fakt rád, že si kúpi našu nahrávku a ide sa pozrieť na náš koncert. A tým pádom to má vybavené.

Aké je to, vrátiť sa domov, do normálneho život, po turné, kde vystupujete pred viac ako miliónom ľudí?
David: Na turné fungujete v malom zábavnom svete, kde môžete robiť čo len chcete a ísť kam chcete. Ste tam, ste gang a máte k dispozícií malý štáb ... a potom zrazu musíte ísť sám do supermarketu a nakúpiť si potraviny. Ale postupne sa do toho dostanete a na malú chvíľu zabudnete, že ste v kapele.

Martin: No áno, musíš sa vrátiť do reality a robiť všetky tie normálne veci.

Alan: Zrazu zistíš, že sa len motáš po izbe a neznášaš tie večerné debaty. Následne si uvedomíš, že to preto, že o takom čase si zvykol byť na pódiu.

Podľa mňa film "101", a možno aj niektoré média, ponúkajú len veľmi obmedzený pohľad na fanúšikovskú základňu Depeche Mode. Nie všetci Vaši fanúšikovia sú priami, bieli mladí ľudia. Máte veľa fanúšiko aj medzi černochmi, ako aj v gay komunite.
Martin: Skutočne nechápem, v čom tkvie príťažlivosť našej hudby. Keď skladám pieseň, tak sa snažím zachytiť istý druh vášne a následne to komunikujem so svetom, necielim to na niekoho konkrétneho. Len popri tom dúfam, že to niekde niekto pochopí a bude sa mu páčiť to, o čom píšem. Rád by som si ale myslel, že to neoslovuje len jednu konkrétnu rasu, pohlavie, či sexuálne orientovanú skupinu. Malo by to mať široký záber.

David: Nemyslím si, že existujú nejaké pravidlá pre to, kto by mal hudbu Depeche Mode počúvať. Je úplne jedno, či ste čierny, biely, červený, zelený, gay, či hetero ...

Myslíte si, že súčasťou tej príťažlivosti je fakt, že ľudia môžu počuť vcelku nejednoznačnú skladbu Depeche Mode a dať jej tak vlastný význam, urobiť si z nej vlastné závery?
Martin: Vždy sa mi páčila predstava nejednoznačného významu skladieb a nechať na poslucháčovi, aby porozmýšľal, o čom vlastne sú. Myslím, že som nechal v tých skladbách dostatočný počet záchytných bodov, aby pri nich ľudia premýšľali správnym smerom, no napriek tomu v nich stále môžu vnímať časti vlastného života.

A čo hudobní puristi, ktorí kritizovali Depeche Mode za to, že nehráte na "skutočné" nástroje?
Andy: Na konci dňa vôbec nezáleží na tom, na akom nástroji hráte. Všetko to závisí na dobrých nápadoch. Môžete byť najlepší gitarista na svete, bez dobrého nápadu sa nikam nedostanete.

Takisto ste boli kritizovaní za to, že na koncertoch využívate vopred pripravené hudobné záznamy. To je presne oblasť, ktoré v poslednej dobe trápi množstvo popových umelcov. Myslíte si, že kapela vlastne podvádza fanúšikov tým, že nehrá každý zvuk naživo?
Alan: Dosť ma irituje, že sa za takého niečo mám čo i len ospravedlňovať. Ja myslím, že dôležité je hlavne to, že si užijete dynamickú, vzrušujúcu šou.

Martin: Vždy sme hrali naživo toľko, koľko to len bolo možné, no naše nahrávky sú veľmi komplexné. Je to skutočne veľa zvukov a pre troch z nás je zložité previesť to, čo obsahujú nahrávky, do skutočne živej podoby. Tie nahrávky sú v tomto smere až príliš zložité, ale hráme naživo toľko, koľko môžeme a je toho naozaj dosť. Väčšina produkcie nejde z pásky, ale máme fyzické obmedzenia. V tomto by som problém vôbec nevidel. Nikdy sme to neskrývali. Ak by sme takto nepostupovali, tak ten konečný výsledok, čo by ľudia naživo počuli, by bol veľkým sklamaním.

Alan: Nie sme však proti využívaniu služieb extra hudobníkov, dokonca na toto turné s nami vyrazia vokalistky.

>> pokračovanie